Hitler a holocaust

Robert Solomon Wistrich je profesorom moderných židovských dejín na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Pre odborníkov je známy ako historik špecializovaný na prevažne modernú židovskú históriu a súčasne autor množstva odborných publikácií a kníh. Bol členom Vatikánskej komisie historikov, ktorej úlohou bolo mapovať činnosť pápeža Pia XII. v rokoch holokaustu. Hitler a holokaust je kniha, ktorej názov vystihuje zameranie, je to prierez históriou holokaustu a zároveň analýza sústredená na rôzne aspekty toho, čo sa stalo, a toho, čo kauzálne holokaustu predchádzalo.

Intelektuálna poctivosť

Dovolím si niekoľko osobných poznámok: Napriek tomu, že nemilujem literatúru venovanú holokaustu a antisemitizmu, chcel by som túto knihu odporučiť do pozornosti čitateľov. Je výnimočná tým, že stručne a jasne formuluje podstatu otázok, ktoré holokaust vyvoláva, a dáva na ne prijateľné odpovede. Autor ostáva vecný, drží sa faktov, cituje, jeho tón a štýl je primeraný téme. Cítiť v ňom intelektuálnu poctivosť, ktorá je v tejto problematike (ale aj inde) absolútne nutnou podmienkou na napísanie kvalitného textu. Teda, nehľadá fakty, ktoré by vyhovovali jeho názoru, ale porovnáva relevantné názory a postoje k problematike, vytvára syntézu. Syntéza zaiste obsahuje aj osobné stanoviská, vlastné uzávery autora. Niečo, čo je bezpochyby napadnuteľné, s čím môžeme alebo nemusíme súhlasiť. Mne osobne syntéza a uzávery Roberta Wistricha konvenujú.

Kniha je písaná z istého nadhľadu, autor prekročil rovinu zhromažďovania a popisovania faktov, mapovania priebehu holokaustu, citovania listín, dôkazov, svedectiev. Wistrich ide nad to všetko, ide k vlastnému jadru otázok, ktorým sa mnohí historici vyhýbajú. Pokúša sa, a zdá sa úspešne, odpovedať aj na takmer nezodpovedateľné otázky, ktoré pred celú západnú civilizáciu fenomén holokaustu postavil. Wistrich si iracionálnosť diania holokaustu nezakrýva, sám ho zdôrazňuje.

Avšak ani v rovine faktov nie je kniha deficitná. Faktografický materiál ovláda autor vynikajúco, cituje primerané množstvo reprezentatívnych zdrojov a miestami cituje aj autorov, s ktorých uzávermi vyslovuje len čiastočný súhlas (napr. s Danielom Goldhagenom). Zmienku si zasluhujú stovky citácií a rozsiahly poznámkový aparát na 40 stranách, nechýba ani register mien a lokalít. To všetko dáva knihe charakter odbornej publikácie.

Autor sa zaoberá aj porovnávaním holokaustu s inými atrocitnými javmi vo sfére nacistickej Európy a v modernej histórii vôbec. Vysvetľuje mechanizmus, ktorý zo židovských obetí postupne urobil bezmocnú skupinu vydanú napospas najneuveriteľnejšej brutalite nacistov, ale v nemenšej miere aj ich kolaborantov z mnohých krajín. Píše o príšerných pogromoch a masových vraždách v Rumunsku, na Ukrajine, v Litve, v Poľsku, kde brutalita a zverskosti páchané na židovských obyvateľoch ich včerajšími susedmi prekvapovala neraz aj samotných nacistov. Uvádza, v čom sú jednotlivé atrocity porovnateľné (aj keď všetky paralely sú problematické, podľa Wistricha najbližšie holokaustu stojí genocída kresťanských Arménov islamskými tureckými úradmi a obyvateľmi v čase 1. svetovej vojny) a tiež uvádza, v čom sa holokaust zásadne odlišoval. Wistrich nie je naklonený zdôrazňovať mystickú jedinečnosť holokaustu, ale napriek tomu dodáva: Pravdou je, že nijaká udalosť modernej doby tak nespochybnila fundamentálne základy európskej civilizácie - jej náboženské hodnoty, právne štruktúry, politické ideály, vieru vo vedu a oddanosť humanite.

Dejinné zlyhanie

Pozornosti hodná je aj kritika niektorých mýtov, ktoré sa v súvislosti s holokaustom šírili, napr. mýtus o tom, že Židia šli na smrť ako ovce, nedostatočne sa bránili, vzdorovali a pod. Wistrich dôvodí, že len ten, čo nepozná celý mechanizmus postupnej transformácie občanov do stavu bezmenných podľudí v koncentračných táboroch, len ten, čo si neuvedomí spoluúčasť všetkých zložiek modernej spoločnosti na komplexnom programe holokaustu, môže vyslovovať podobné, navyše vecne chybné poznámky. Uvádza tiež, že v obrovských množstvách zajatých sovietskych vojakov, ktorí boli mladí, mali svoje zázemie, boli vojensky vycvičení a dostali sa do zajatia v neporovnateľne lepšom fyzickom stave ako Židia, boli strážení menším počtom dozorcov a napriek tomu všetkému došlo v ich táboroch k menšiemu počtu povstaleckých aktivít ako v židovských táboroch smrti.

Wistrich je oboznámený aj s dianím v nacistických satelitných štátoch. Píše aj o Slovensku a Chorvátsku, kde predovšetkým satelitné vlády ochotne spolupracovali s nacistami. Ako motto piatej kapitoly Medzi krížom a svastikou si zvolil tri rôzne výroky významných kresťanských osobností doby holokaustu. Na prvom mieste je výrok slovenského prezidenta Jozefa Tisa z augusta 1942: Je kresťanským činom vyhnať židov, pretože je to na prospech národa, ktorý sa tak zbaví svojho škodcu. A následne citát z prejavu biskupa Pierre-Marie Théasa zo septembra toho istého roku: Musím hlasno vyjadriť rozhorčený protest kresťanského svedomia a vyhlasujem, že všetci ľudia, árijskí i neárijskí, sú bratia, pretože sú stvorení tým istým Bohom...Súčasné antisemitské opatrenia opovrhujú ľudskou dôstojnosťou, sú porušením najposvätnejších práv jednotlivca a rodiny. A posledný je povojnový citát pastora Martina Niemöllera: Kresťanstvo v Nemecku nesie väčšiu vinu pred Bohom, ako národní socialisti, SS a gestapo. Bolo našou povinnosťou rozoznať Pána Ježiša v bratovi, ktorý trpel a bol prenasledovaný, bez ohľadu na to, že bol komunista či žid.

Kauzálná súvislosť

Priepastný rozdiel prvých dvoch citácií vyjadruje celú šírku spektra postojov kresťanskej cirkvi k problému, ktorý predstavuje, okrem iného, aj najväčšie dejinné zlyhanie kresťanstva. Wistrich sa nazdáva, že nejde o zlyhanie náhodné, ale o kauzálnu súvislosť s dvoma tisícročiami kresťanského antisemitizmu, hlboko zakoreneného do všetkých oblastí života vo väčšine krajín Európy. Ale aj tu treba vidieť rozdiely, pretože ak na jednej strane spomíname krajiny ako Litva, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko a vlády krajín ako Chorvátsko a Slovensko, na druhej strane uvádza známe príklady úspešného torpédovania nacistických zámerov v krajinách, ako Holandsko, Dánsko, Fínsko a rovnako aj Bulharsko. Konštatuje paradox, že v krajinách, ktorých obyvateľstvo označila nacistická ideológia za árijské a nordicko-germánske, narazili segregačné a antisemitské opatrenia nacistov na oveľa väčší odpor, ako v slovanských krajinách alebo v Litve a Rumunsku, ktoré boli z hľadiska ideológie menejcenné.

Wistrich upozorňuje na častú verbálnu sebaidentifikáciu Adolfa Hitlera s Ježišom Kristom, a to tak v jeho početných prejavoch, ako aj v knihe Mein Kampf. Túto identifikáciu používal v prevažne katolíckom bavorskom prostredí, kde úspešne nadväzoval na tradíciu katolíckeho antisemitizmu. Vzťah nacistov a Vatikánu bol dlhodobo problematický, ale vďaka viacerým okolnostiam sa nacistom podarilo získať pozíciu cirkvou rešpektovaného partnera. Kritika Vatikánu smerom k nacizmu bola naskrze nepostačujúca, v tomto Wistrich opakuje svojich viacerých predchodcov. Zdôrazňuje, že v priebehu roka 1942 prichádzalo do Vatikánu stále viac hodnoverných a konkrétnych informácií o osude Židov. Spomenuté sú aj hlásenia bratislavského nuncia Giuseppe Burzia (z marca 1942) o chystanej deportácii osemdesiatich tisícov slovenských Židov, ktorá by znamenala pre veľkú časť z nich istú smrť. Vatikánska diplomacia čelila hlavne v priebehu roku 1942 narastajúcemu tlaku západných predstaviteľov, ktorí požadovali jasné slová pápeža na odsúdenie masového vraždenia Židov.

Na druhej strane Wistrich tvrdí, že v samotnom Nemecku bola rímskokatolícka cirkev relatívne odolnejšia proti útokom i zaliečaniu nacistickej ideológie, ako rôzne protestantské denominácie, ktoré podľahli pokušeniu nového nemeckého obrodenia a neraz sa identifikovali s antisemitskými opatreniami nacistických úradov. Ako jeden z dôvodov katolíckej odolnosti vidí štruktúru cirkvi, ktorej centrum bolo mimo územia Nemecka.

Prečo sa to stalo

Na záver by som rád nechal slovo samotnému autorovi a citoval krátku pasáž z jeho záverečných textov: ...Lavína čistého gýča nás bezpochyby bude zamorovať naďalej, spolu s komerčným zneužívaním a politickou korektnosťou. No dôvod neustávajúcej sily holokaustu je isto spojený s Otázkou - prečo sa to stalo?

Holokaust poháňala mileniárna apokalyptická ideológia zničenia, ktorá odvrhla všetky osvietené a pragmatické predpoklady liberálnej modernity. To samotné ho úplne neodlišuje od ostatných genocíd, ale robí z neho extrémny prípad. Ústredná rola antisemitizmu a židov v tejto kataklyzmickej udalosti nebola náhodná, a tento základný fakt pomáha pochopiť, prečo doteraz tak silno rezonuje. Holokaust totiž nemožno oddeliť od dominantnej náboženskej tradície západnej civilizácie. V kresťanskej viere Západu boli židia aj vyvoleným národom aj (zatratenými) svedkami kresťanskej pravdy. Ich osud mal preto zvláštny náboženský význam ako výraz Božej prítomnosti v dráme dejín a ako obrazný part vo večnom zápase medzi spásou a zatratením.