Slovensko 1999

Predložený príspevok je voľným pokračovaním článkov, ktoré Roš Chodeš každoročne uverejňuje v jesenných mesiacoch. Tieto články popisujú niektoré udalosti na Slovensku počas uplynulého roku.

Slovenská národná strana

5. marca 1999 sa konal míting Slovenskej národnej strany (SNS) v Kysuckom Novom Meste. Pričinením predsedu strany Jána Slotu (poslanec parlamentu, funkcionár parlamentného výboru, primátor Žiliny a predseda SNS) sa tento míting stal pódiom pre snáď najškandalóznejšie vyhlásenia, aké vysokopostavený slovenský politik predniesol. Počas značne nesúvislého a alkoholom silne poznačeného prejavu vyzval poslanec Slota na vojenský útok na Budapešť, ktorú požadoval tankami zrovnať so zemou. Mimoriadne hrubým spôsobom urážal maďarský národ, pošpinil aj ministerku zahraničia USA M. Albrightovú a ďalších politikov. Na mítingu boli aj poslaneckí kolegovia zo spriatelenehoHZDS a viacerí novinári. Politici HZDS sa od Slotovho extrémneho prejavu dištancovali a kritika prišla aj z vnútra vlastnej strany. Prvá podpredsedníčka SNS Anna Malíková (poslankyňa parlamentu a primátorka Čadce), ktorá inokedy vedie so svojím straníckym predsedom súťaž v radikálnosti, tentokrát zlyhala. Označila Slotov prejav ako nevhodný a škodiaci záujmom Slovenskej národnej strany. Sám Slota síce uznal, že počas prejavu bol opitý, ale stojí si za svojími tvrdeniami a je presvedčený, že minimálne polovica národa rozmýšla rovnako.

Slotové výroky vzbudili búrku kritiky v rôznych médiach, ale na druhej strane je nutné konštatovať, že jeho popularita neklesla. Počas vysoko sledovanej relácie Sito na súkromnej televíznej stanici Markízazískal Slota najviac diváckych hlasov, pričom jeden z jeho dvoch partnerov bol kultivovaný podpredseda slovenskej vlády P. Csáky, ktorý je politikomStrany maďarskej koalície.

Spomenutá poslankyňa Malíková sa prezentovala na inom mítingu SNS, ktorý sa konal v prvej polovici marca v Humennom. Pred sálou naplnenou priaznivcami SNS oznámila svetu že Maďari a Židia nemôžu revidovať slovenské dejiny. Ústredný zväz ŽNO reagoval na tento prejav otvoreným listom uverejneným v denníku SME 27. marca 1999.

Ešte agresívnejšie sa poslankyňa Malíková vyjadrovala na stretnutí Slovákov z južného Slovenska v Dome Matice Slovenskej v Šuranoch. Vyzvala podpredsedu vlády Pála Csákyho, či ako sa to volá, aby odstúpil zo svojej funkcie, pretože to uráža slovenský národ. Dodala, že čas učtovania sa blíži a tí, ktorí sejú búrku, budú žať uragán, ktorý ich zmietne". Vyslovila svoj obdiv Štúrovi a Tisovi, za ktorého sa vôbec nehanbí, ale hanbí sa za súčasnú vládu a 93 (koaličných) poslancov parlamentu. Uragán sa predbežne nekonal, ale silný vietor zalomcoval práve postavením prvej podpredsedníčky SNS Malíkovej, a to v rámci vnútrostraníckych ťahaníc. 16. júna 1999 sa konal stranícky zjazd SNS, na ktorom (opätovne, ale nie naposledy) opitý predseda SNS Ján Slota verejne vynadal svojim straníckym konkurentkám, označil exministerku školstva Evu Slavkovskú za obstarožnú boľševičku a poslankyňu Annu Malíkovú za starú dievku, ktorá ani poriadneho slovenského chlapca neporodila. Poslankyňa Malíková zistila, že na vlastnej koži ju bolia Slotové urážky viac ako tie, ktorými ona sama častuje druhých. Prostredníctvom rozhlasu vyjadrila ľútosť nad tým, že ju predseda Slota uráža tam, kde je ona najcitlivejšia.

60. výročí

14. marec 1999 bol okruhlým 60. výročím vzniku vojnovej Slovenskej republiky. Aj tento rok sa 14. marca skínhedi z celého Slovenska zhromaždili na Hodžovom námestí pred prezidentským palácom, aby oslávili svojho popraveného vodcu a prezidenta. Zhromaždenie asi tristo mladých, zväčša holohlavých ľudí oslovili členovia Tisovej spoločnosti a Stanislav Pánis, ktorý je predsedom kurióznej ministrany - Slovenskej národnej jednoty. Na rozdiel od minulých rokov však panovala neobvykle kľudná a slušná atmosféra. Sem tam sa ozvali síce volania na slávu Tisovi, ale zhromaždenie skínov sa neopovážilo demonštrovať svoje presvedčenie výkrikmi Sieg - heil. Treba to pričítať na vrub asi desiatim zoradeným policajným autám, piatim policajtom na koňoch a niekoľkým policajným psovodom so psami, ktorých dopĺňalo približne 15 policajtov s obuškami. Patril som k niekoľkým čumilom a počúval búrlivý prejav S. Pánisa. Bývalý poslanec podal zdrvujúcu kritiku snáď každého. Povláčil v hnoji bývalý, terajší aj budúci parlament, vládu, odbory, Ameriku, Európu, NATO, Maďarov, Čechov aj Čechoslovákov a na záver svojho plamenného prejavu zreval:

Bratia a sestry Slováci a Slovenky!Učme sa, bratia a sestry Slováci a Slovenky, učme sa od Židov, ako milovať svoj národ. Bratia a sestry, ďakujem vám za pozornosť.

Matica slovenská

So sklopenou hlavou som išiel domov.

Pochopitelne, je to (aj) na smiech. Treba však dodať, že aj keď sa celková atmosféra oslavovania fašizmu od minulého roku, presnejšie povedané, od nástupu novej parlamentnej a vládnej garnitúry zmenila, mnohé z predošlého obdobia pretrváva. Ostala Matica slovenská so svojimi aktivitami zameranými na obhajobu slovenského fašizmu. Opäť to bola Matica, ktorá pri príležitosti 14. marca usporiadala vedeckú konferenciu s názvom Slovenská republika v rokoch 1939 - 45. Vystúpili známe hviezdy ľudáckeho výkladu dejín, ako Milan Ďurica (autor škandalóznej učebnej príručky, silne poznačenej antisemitizmom), František Vnuk (vysokoškolský učiteľ, autor tvrdenia, že slovenský národ mal príčinu vyviezť svojich Židov), Stanislav Kirschbaum (v neprítomnosti odsúdený fašistický pohlavár, ktorý sa v akomsi právnom vákuu pohybuje na Slovensku bez toho, aby ho zatkli, naopak, necháva sa verejne oslavovať), Ján Bobák (bývalý zapálený komunistický funkcionár a dnes rovnako zapálený obhajca slovenského fašizmu) a mnohí ďalší. Tak ako po minulé roky, aj teraz sa konala Slávnostná akadémia na počesť 60. výročia vzniku Prvej slovenskej republiky. V súvislosti s uvedenými aktivitami Matice slovenskej treba kritizovať aj súčasnú vládu Slovenskej republiky, respektíve jej ministra kultúry Milana Kňažka za stále vysokú finančnú podporu tejto inštitúcie (96 miliónov pre rok 1999), ktorá podľa mnohých správ z tlače je plná bývalých členov Štb. a zároveň podporuje všetky pokusy o rehabilitáciu fašizmu. Treba dodať, že peniaze určené pre Maticu boli čiastočne účelovo viazané na niektoré normálne fungujúce zložky Matice slovenskej, ako je napr. Slovenská národná knižnica. Funkcionárom podarenej Matice sa však podarilo obísť zákon a aspoň časť peňazí minuť podľa vlastných predstáv.

Vláda ani predstavitelia vládnej koalície sa žiadnej oslavnej akcie na počesť Slovenskej republiky 1939-45 nezúčastnili. Vláda vydala vyhlásenie, v ktorom sa hlási k odkazu protifašistického Slovenského národného povstania z roku 1944, explicitne odmieta akúkoľvek ideovú náväznosť medzi súčasným Slovenskom a Slovenskom z rokov 1939-45. Vo vyhlásení sa zdôrazňuje, že: vláda bude dôsledne a všetkými silami bojovať proti prejavom nacionalizmu, rasovej neznášanlivosti, xenofóbie a neofašizmu.

Kauza J. Štefanka

Začiatkom júna sa do povedomia verejnosti dostala aféra s podpredsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jozefom Štefánkom, ktorý napriek právne relevantnej výpovedi odmietol opustiť služobný byt spravovaný Ministerstvom spravodlivosti. Správca bytu sa pokúsil s podpredsedom Najvyššieho súdu dohodnúť. Po zlyhaní dohody, výmene zámky a vysťahovaní osobných vecí sa sudca Štefanko vlámal do svojho bývalého bytu so sekerou v ruke a pracovníka, ktorý mu odmietol vydať kľúče, fyzicky inzultoval. Svoje vlastné správanie označil ako mierne, pretože nikoho nezabil, a teda panboh bol pri ňom. V rámci tej istej aféry označil pracovníka Ministerstva spravodlivosti Daniela Lipschitza za vyslanca a predstaviteľa židovskej lobby, voči ktorej on, ako Slovák, nemá šancu uspieť.

Predstava podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý so sekerou v ruke zjednáva spravodlivosť podľa vlastnej predstavy a hrdusí správcu ubytovne, bola silnou kávou aj pre stavovskú organizáciu sudcov Slovenska, ktorá sa (nie po prvý krát) verejne dištancovala od J. Štefanka. Média zároveň priniesli informácie, že pán podpredseda, ktorý je obdarený zvláštnymi predstavami o spravodlivosti, sa už v minulosti dopustil násilného trestného činu - zlomil ruku súdnej zapisovateľke. Slovenský parlament urobil za karierou J. Štefanku bodku, keď 8. júla 1999 po zdĺhavom úradnom procese poslanci hlasovaním potvrdili jeho odvolanie z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu. Zároveň sú proti J. Štefankovi vznesené obvinenia z viacerých trestných činov.

Pripomínam, že sudca J. Štefanko je ten sudca, ktorý v minulosti viedol súdny proces, v ktorom minister D. Slobodník žaloval básnika L. Feldeka. Pri tejto príležitosti sudca Štefanko zakomponoval do rozsudku pochvalné ódy na Hlinkovú mládež, ktorá bola dobrá organizácia, len politici ju zneužili. Autor tohoto príspevku mal verejnú polemiku so sudcom Štefankom, ktorá bola reflektovaná v Rch 4/1995, str. 15, (Odpoveď JUDr. Jozefu Štefankovi.)

Kauza J. Štefanka je viditeľným, ale nie ojedinelým vrcholom ľadovca. Pomery v slovenskej justícii sú škandalózne. Tlač poukazuje na indície korupčného správania sa súdov. Krátko po afére J. Štefanka zaznamenala verejnosť škandál iného sudcu, ktorému pri náhodnej kontrole našli drogy a zbrane, ale jeho kolega odmietol uvaliť na neho väzbu. Tlač priniesla informáciu, že prichytený sudca podal vyhlásenie, v ktorom sa vyhrážal zabitím každému, kto pošpiní jeho česť. Posledné fakty uvádzam na ilustráciu slovenských pomerov, ktoré znemožňujú odsúdiť pachateľov rasovo alebo antisemitských motivovaných trestných činov. Pripomínam, že proces s majiteľom antisemitsky orientovaného vydavateľstva Agres M. Šavelom, ktorý trvá na okresnom súde Bratislava II. ešte z čias Československej republiky, pokračuje ďalej bez akejkoľvek vyhliadky na skončenie.

Súdu zjavne chýba vôľa na naplnenie zákona, inak si nie je možné vysvetliť viac ako sedem rokov trvajúcu súdnu frašku. O kauze Šavel sme informovali aj ministra spravodlivosti J. Čarnogurského, vysvetlil nám však, že ministerstvo nemôže zasahovať do právomoci súdov.

Rasismus

Začiatkom augusta vzbudil rozruch útok skínov na diplomatického pracovníka čínskej ambasády v Bratislave. Zranenie a následná hospitalizácia diplomata vyvolali protest čínskych predstaviteľov, a tak sa z inokedy bežnej udalosti stala vážna aféra, ktorou sa polícia a slovenská justícia musela zaoberať. Policajti vypatrali trojicu mladistvých pachateľov a sudca na základe výpovedí svedkov uznal rasový charakter trestného činu.

Jestvuje iná súdna kauza, pri ktorej sudca odmietol akceptovať obvinenie z rasového útoku skínov voči Rómom na základe argumentácie, že Rómovia patria k tej istej rase ako útočiaci skíni, a delikt kvalifikoval ako výtržníctvo.

Po zranení čínskeho diplomata sa dostalo do pohybu aj trestné oznámenie právneho zástupcu mimovládnych organizácií J. Hrubalu, ktorý upozornil generálneho prokurátora SR M. Hanzela na rozširovanie časopisov s rasistickým, antisemitským a nacionalistickým zameraním. Už názvy týchto časopisov sú výrečné: Gardista, Edelweis, Právo bielych, Radikálny blok apod. Všetky uvedené časopisy sa viažu na hnutie skinhead, ktoré síce formálne nemá vlastné štruktúry, ale je dobre organizované a prepojené na Českú republiku a západnú Európu.

Zmiernení niektorých krívd

V prehľade minuloročných udalostí na Slovensku si obzvláštnu pozornosť zasluhuje osud vládneho návrhu zákona O zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov. S návrhom zákona prišla ešte predošlá vládna a parlamentná garnitúra, ale aj tak sa do dnešných dní žiaden zákon odškodňujúci obete rasovej perzekúcie v rokoch 1939/45 na Slovensku neprijal. ÚZ ŽNO v minulosti a aj teraz kritizoval celú filozofiu vládneho návrhu zákona, ktorý chce odškodniť len tie obete rasového prenasledovania, ktorým sa podarilo prežiť koncentračné tábory dislokované mimo územia Slovenska. Zákon (podľa vládneho návrhu) však nemá odškodniť obete rasového prenasledovania, ktorým sa pošťastilo prežiť ľudácky režim na Slovensku v ilegalite (pod falošnými papiermi, bunkrovaním apod.) a v trvalom stave extrémneho ohrozenia života vlastného, ako aj života svojich rodín. Zákon síce chce odškodňovať aj tých, ktorí boli sústredení na území Slovenska do táborov, pretože toto zaistenie považuje za prípravu na deportáciu. Odmieta však odškodňovať osoby, ktoré trpeli v dôsledku rasového zákonodárstva bývalého Slovenského štátu, ale podarilo sa im žiť v ilegalite.

Z ideového hľadiska hodnotíme celú filozofiu zákona ako snahu neodškodňovať obete ľudáckeho režimu, ktorý mnohí slovenskí politici vnímajú viac alebo menej pozitívne. Židia, ktorí pred šesťdesiatimi rokmi znášali jarmo ľudáckeho zákonodárstva a podarilo sa im prežiť, nemôžu byť dnes odškodnení, pretože ideoví následovníci ľudákov nechcú pošpiniť ľudácky režim.