Vtedy v Bratislave

V poslednom desaťročí sa roztrhlo vrece memoárovej literatúry. Nie je to náhoda, snáď o každom, kto prežil holokaust, platí: čo človek - to román. V početnej memoárovej literatúre holokaustu sa ako by strácala reflexia druhej totality, ktorá dominantne ovplyvnila životy dnešných šesťdesiatnikov. Reflexiu tejto druhej totality, čiže komunizmu, sme márne čakali v rokoch po osemdesiatom deviatom. Šuplíky, v ktorých mali ležať nevydané romány, sa ukázali byť prázdne. Kniha, na ktorú sme čakali, je konečne tu, vo forme prenikavej, čisto napísanej memoárovej literatúry. Nie je to prvé vydanie, je to preklad knihy, ktorá už zažila svoj úspech na Západe. Prvé vydanie vyšlo v roku 1979 pod názvom: Jo Langer: Convictions: Memoires of a Life share with a Good Communist.

Prípad Oskara Langera

Žofia Langerová (1912) napísala svoje spomienky na spoločný život s manželom Oskarom Langerom (1907). Kultivovaná žena z dobre situovanej židovskej budapeštianskej rodiny prežila prvých 22 rokov života v Maďarsku, krátke štyri roky žila s manželom a prvou dcérou v Bratislave a v rokoch 1938 až 1946 sa ich domovom stali Spojené štáty. Po skončení vojny komunistická strana vyzvala Oskara na návrat domov. Oskar (na rozdiel od jeho manželky) neváhal. Rodina sa vrátila do Československa a Langer si väčšinu života, ktorý mu ešte ostával, odsedel vo väznici. Začiatkom päťdesiatych rokoch bol totiž odsúdený na 22 rokov väzenia. Desať rokov si odsedel v desných podmienkach. Prepustili ho na začiatku šesťdesiatych rokov, avšak na následky dlhoročného väzenia predčasne umiera roku 1966.

Napriek tomu, že Langer bol vzdelaný človek a mal slušné spoločenské postavenie, vždy bol a napriek všetkým skúsenostiam aj ostal presvedčeným komunistom. Posledná skutočnosť tvorí kostru recenzovanej knihy. Langerová tiež v mladosti zažila svoje komunistické poblúznenie, ale zachovala si zmysel pre realitu a humor. V konfrontácii teórie a každodennej reality dokázala vidieť veci vlastnými kritickými očami, bez prizmy komunistickej ideológie. Kniha je predovšetkým jej pohľadom na život v povojnovom Československu, ale aj dlhým dialógom s jej manželom. Tento dialóg s ním viedla aj po jeho smrti. Po okupácii Československa v r. 1968 emigruje Langerová aj s mladšou dcérou Táňou do Švédska, ktoré sa stane pre všetkých (aj pre staršiu dcéru Zuzku s rodinou) novou vlasťou.

Toľko k faktickej rovine knihy. Ale za faktickou rovinou sa skrýva niečo navyše. Je to popis paradigmy. Prípad Oskara Langera nie je ojedinelý, skôr typický pre mnohých (iste nie všetkých) židovských intelektuálov. Vo svetle tejto knihy sa obvyklé uvádzané vysvetlenia komunistického postoja mnohých židovských intelektuálov (židovská sociálna tradícia, solidarita s utláčanými a pod.) ukazujú nedostatočnými. Langerová popisuje svoj život, pohľad na komunizmus a realitu života v Československu, ale prípady ktoré uvádza, historky, reakcie ľudí v dobrom aj v zlom, zobecnenia, úvahy a zážitky sú signifikantné.

Budem osobný. Veľa z toho, čo Langerová píše, som počul doma od vlastnej matky a Langerovej nikdy nedokončený dialóg s Oskarom, ktorý pokračoval aj po predčasnej Oskarovej smrti, bol aj dialógom mojej matky s mojim otcom. Iniciálky mien uvádzaných autorkou (Langerová písala v čase, keď nebolo vhodné uvádzať mená živých osôb) mi neraz automaticky vyskakovali, mnohé z toho, čo kniha uvádza, mi bolo dôverne známe.

Oficiálne predstavenie recenzovanej knihy sa konalo v Bratislave 28. septembra za prítomnosti Langerovej dcér a pod taktovkou Agneši Kalinovej, ktorá je aj autorkou epilógu. Langerovej knihu treba dať prečítať práve tým, ktorí ešte aj dnes koketujú s myšlienkami dobrého komunizmu. Možno im to aspoň trochu pomôže, možno nie. Ale zaujme každého.