V znamení objektivity

Tisícročné dějiny

Jelínek nás uvádza do tématiky prehľadom prác o slovenskej jahadut, ktoré až do prevratu r. 1989 vyšli bezmála výhradne na Západe - v Izraeli, USA, Nemecku, pretože židovská téma bola za totality tabu. K tomu treba dodať, že sa mnohé židovské archívy zničili alebo stratili. Okolnosť, že časť existujúcich memoárov a inej dokumentácie je v hebrejčine, dostupnosti materiálu na bádanie nepridáva.

Dejiny Židovstva v Hornom Uhorsku - ktoré zahrnovalo dnešné Slovensko - sú už asi tisícročné; autor prehlbuje popis židovského života v období neskorších rokov c.-k. monarchie. Útlak bol pravidlom, tolerancia výnimkou: táto dejinná zásada stráca až v storočí po tolerančnom patente Jozefa II. (1781) na platnosti, aj keď len pomaly. V druhej polovici 19. storočia je zrovnoprávnenie židovských občanov v Uhorsku - a teda aj na Slovensku - dosiahnuté v plnom rozsahu.

To samozrejme neznamenalo, že by sa judeofóbia bola stratila, len sa zmodernizovala: k pôvodne len náboženskej intolerancii sa pridali prvky sociálno-ekonomické, nacionalistické a konečne i rasistické. Je smutnou pravdou, že národní buditelia Ľudovít Štúr a Svetozár Hurban-Vajanský boli zarytými antisemitami; ich argumentácia bola tak extrémna, že poslúžila mnoho rokov neskoršie propagačným účelom totalitnej Hlinkovej gardy (HG). V tejto súvislosti sa nesmie zabúdať, že začiatky slovenského pravicového extrémizmu - ľudáctva - datujú zo samého počiatku 20. storočia.

Jelínek obracia pozornosť čitateľa na niektoré dnes už málo známe okolnosti prevratu r. 1918. Sprevádzali ho v rôznych okresoch Slovenska protižidovské výtržnosti a rabovačky. Antisemitské postoje sa nenašli len v nevzdelaných vrstvách a v časti kléru, ale aj v novej československej armáde, ktorá Slovensko obsadila, v niektorých nových úradoch, ba aj u samotného splnomocneného ministra pre Slovensko, Vavra Šrobára. Napätie sa síce dosť rýchlo uvoľnilo, ale odškodné sa poškodeným nedostalo.

Pripojenie Podkarpatskej Rusi k novému štátu zmenilo sociálnu a etnickú štruktúru Židovstva. Počet Židov v ČSR sa značne zvýšil, čo sa odzrkadlilo aj v politickej a sociálnej organizácii židovskej menšiny. Autor v tejto časti svojho rozboru podrobne analyzuje vnútorný vývoj slovenského Židovstva, vplyv sionizmu, históriu v pražskom parlamente zastúpenej Židovskej strany, vnútorné rozpory náboženského i politicko-sociálneho charakteru a koniec koncov aj vývoj antisemitských prúdov. Napriek rôznym protikladom: roky prvej republiky stali sa aetas aurea, zlatým vekom československého - a tým i slovenského Židovstva.

Berlín - Bratislava

Za autonómie Slovenska (1938/39) sa situácia Židov na Slovensku rýchle zhoršila. Protižidovské štvanie sa stupňovalo, zvýšil sa tlak miestnych i zahraničných nacistov. Prof. Jelínek sa v tejto kapitole venuje lokálnym aspektom - situácii utečencov z Nemecka a Sudet, ktorí našli útočište na Slovensku, ťažkostiam emigrácie, pogromistickým tendenciám - ako aj dramatickému vývinu na znovu k Maďarsku pripojenom južnom Slovensku, kam spočiatku utieklo nemálo slovenských Židov.

Ferdinand Ďurčanský, predstaviteľ najextrémnejších ľudáckych živlov, sľúbil už 12. októbra 1938 Göringovi, že Slovensko vyrieši židovskú otázku podobne, ako to urobili v Tretej Ríši. Nebol to prázdny prísľub: len 25 dní po vyhlásení Slovenského štátu, 18. apríla 1939, vyšlo prvé protižidovské vládne nariadenie. V nasledujúcich 6 rokoch vyšlo celkom 67 antisemitských (bez)právnych noriem. Vyvrcholením bolo nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov z 9. septembra 1941, Codex iuris iudaici o 270 paragrafoch, a ústavný zákon č. 68 z 15. mája 1942 o deportácii Židov. Norma platila so spätnou platnosťou: Transporty slovenských Židov do vyhladzovacích táborov sa zahájili už 25. marca 1942.

Hoci holokaust slovenského Židovstva bol už - ako bolo úvodom naznačené - pomerne presne preskúmaný a vedecky spracovaný, je Jelínek vďaka svojej dôkladnosti a bádateľskej húževnatosti v stave, sprostredkovať čitateľovi nové alebo doplňujúce impulzy. Popisuje v logickom slede občiansku smrť Židov pred ich fyzickým zánikom: arizáciu, systém nútených prác, koncentráciu. Ukazuje postoj cirkevných hodnostárov k prenasledovaným, analyzuje štátne a verejné inštitúcie, poverené realizáciou masového zločinu. Popisuje pracovné a zberné tábory a zaoberá sa podrobne tzv. Pracovnou skupinou, najdôležitejšou tajnou inštitúciou židovského odporu.

Zvláštnu dôležitosť má Jelínkov rozbor pomeru Berlína k Bratislave v tzv. židovskej otázke: Autor poukazuje na dokumentmi preukázanú elasticitu Berlína, čo by bolo mohlo mať pozitívne dôsledky na riešenie židovskej otázky lokálnymi činiteľmi: Predpokladom deportácií do Nemcami okupovaného Poľska bol totiž slovenský súhlas a príslušná slovenská aktivita. Ani klerikáli, ani ich radikálnejší protihráči (HG atď.) sa však nedištancovali od konečného riešenia. Naopak, boli dokonca ochotní zaplatiť Ríši 500 mariek za každého deportovaného Žida. Dočasné prerušenie deportácií v r. 1943/44 pripisuje Jelínek v súlade s inými autormi vplyvu umiernenejších živlov vo vláde, určitému vonkajšiemu tlaku a podplácaniu rozhodujúcich činiteľov Pracovnou skupinou, o ktorej už bola zmienka. V priebehu SNP a po jeho potlačení sa v deportáciách pokračovalo. Počet zavraždených plynom alebo inými spôsobmi dosiahol viac ako 70 000 osôb, z toho asi 60 000 roku 1942, v prvej deportačnej fáze.

Obsiahla a pútavá študía

Aj v československých orgánoch v zahraničí - v londýnskej vláde, v armáde - sa dali zistiť stopy antisemitizmu, hlavne národnostného charakteru. Beneš neprejavil záujem postaviť sa otvorene na židovskú stranu, ako to - naopak - neraz demonštroval Ján Masaryk. Jelínkov rozbor navyše dokladá, že antisemitizmus hatil židovský antinacistický odpor a odboj v SNP.

Po vojne žilo na Slovensku okolo 20 až 30 000 rasových Židov, väčšinou v dôsledku prenasledovania a útrap telesne a psychicky labilných.

Žili v krajine, kde antisemitizmus po oslobodení nebol vykynožený. Reštitúcia ulúpeného majetku bola, kde to len bolo možno, sabotovaná, súdna retribúcia oddialená, Židia maďarského a nemeckého jazyka prenasledovaní, teraz z národnostných dôvodov. Protižidovské tendencie sa prejavili ako v demokratických stranách, tak v KSS; pozadie bolo nacionalistické a dokonca rasistické. Židovstvo reagovalo na to hlavne posilnením sionizmu.

Masové vysťahovanie začalo - ako dokladá autor - až po komunistickom puči a vyvrcholilo r. 1949. Moskva spočiatku podporovala roku 1948 znovuzrodený Izrael (a československý satelit samozrejme takisto), ale prudký obrat nastal veľmi rýchle: Éra Gottwalda a Zápotockého sa stala érou antisemitskej hystérie. Jej vyústenie v pohone na sionistov a v teroristických procesoch sa vyznačovalo medzi iným používaním nacistického vokabulára a teórii Protokolov sionských mudrcov. Epizóda pražského jara (1968) prerušila judeofóbny sled len nakrátko; v normalizácii sa nadväzovalo na antisemitské výdobytky rokov päťdesiatych. Britkému uzáveru profesora Jelínka je ťažko protirečiť: Od roku 1938 až po rok 1989 na Slovensku bol Žid trestaný za to, že je Židom.

Obsiahla a pritom i pre neodborníka pútavá štúdia profesora Jelínka, vyznačujúca sa bezpodmienečnou objektivitou, si zasluhuje záujem širokej - predovšetkým židovskej - verejnosti a československých generácií, ktoré poznajú holokaust a k nemu vedúce cesty len z vyprávania. Množstvo bibliografických a iných dokumentačných odkazov nabáda záujemcu k prehľbeniu štúdia. V prípadnom novom vydaní knihy, ktorá vyšla len s malým nákladom, by sa ale nutne malo eliminovať značné množstvo tlačových a cudzojazyčných chýb, ktoré pozorného čitateľa miestami vyslovene rušia.