Na južnom cípu Slovenska, v údolí rieky Nitry, leží v okrese Nové Zámky mestečko Šurany, kedysi známe cukrovarom a mlynom. Po druhej svetovej vojne mlyn vyhorel a cukrovar za komunistického plánovania zbankrotoval. Zato tam vyrástol rad nových priemyslových podnikov. Mestečko dnes so desať tisíc obyvateľmi má úrodné poľnohospodárstvo aj rad školských inštitúcií, reálne gymnázium, obchodnú akadémiu, strednú poľnohospodársku školu, strojárske a potravinárske učilište.
Šurany majú starodávne dejiny. Podľa archívnych záznamov je o nich zmienka už v 12. storočí. V 16. storočí ho okupovali Turci a v roku 1832 cisár František II. ho povýšil na kráľovské mesto s trhovým a jarmoročným právom. Koncom 18. a na začiatku 19. storočia osídľovali mestečko prví Židia z Moravy a Haliče. Postupne sa ich komunita rozrastala. Prvé skupiny židovských osídlencov boli rôzneho povolania, predovšetkým remeselníci ako krajčíri, stolári, obuvníci, podomoví, obchodníci a jarmočiari. Po prvej svetovej vojne sa počet tamojších Židov postupne rozrastal, na 300 židovských rodín s asi tisíc duší sa rátalo vtedy k 7000 obyvateľom mesta. Zásluhou tamojšieho rabína Maiera Freya bola už pred svetovou vojnou v Šuranoch založená rabínska škola, ktorá postupne vyspela ako známe učilište s poslucháčmi zo Slovenska, z Nemecka, Rakúska, Poľska i zo zámoria. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch mala škola, ješiva v študijných semestroch 250-300 poslucháčov - talmudistov, kde sa školili budúci rabínski kandidáti a mladí ľudia, ktorí si osvojovali znalosti Talmudu.
V Šuranoch pôsobil rad židovských inštitúcií: predovšetkým moderná synagóga s kantárom a s peveckým sborom, spolok žien a mládeže, pohrebné spoločenstvo a športový klub Macabi. Na jaseň 1938 po mníchovskej dohode pripadli Šurany do tehdajšieho hortyovského Maďarska, ktoré za vojny bolo vojnovým spojencom hitlerovského Nemecka.
Synagoga v Šuranech, současný stav.
Za svetovej vojny
Ako bývalý Šurančan mieni tu autor článku vylíčiť osud svojich krajanov, ktorí ich postihnul na jar 1944. V Maďarsku sa vtedy dostali k moci tzv. fašistické šípy Szálasiho, horliví nasledovníci hitlerovských nacistov. Tak tomu bolo v júni 1944 v Šuranoch a širokom okolí. Maďarskí žandári za kontroly nacistického pohlavára Eichmanna nahnali Židov do ghetta, do troch vymedzených ulíc, za krátky čas ich sústredili do starej pevnosti v neďalekom Komárne a odtiaľ potom po železničných vagónoch pre dobytok ich dopravili do vyhladzovacieho tábora v Oswienczimi a inde, kde drvivá väčšina zahynula v plynových komorách. Tam bol zavraždený môj nebohý otec Šimon Ezrovič, bývalý hlavný kantor židovskej synagógy, ktorý bol známy a populárny v meste a širokom okolí. Zahynul tam so svojou manželkou, mojimi siedmimi súrodencami a piatimi vnukmi. Pred záhubou sa zachránili dve mladšie sestry, ktoré otročili v kameňolomoch a v podzemnej továrne pre nacistickú armádu. Sám autor článku sa zachránil. V roku 1939 som ako utečenec odišiel do Poľska a odtiaľ cez baltické krajiny až do Ruska. Tam po vypuknutí vojny som ako dobrovoľník vstúpil do čs. vojenskej jednotky pod velením generála Ludvíka Svobodu a bojoval na východných frontoch od Sokolova, Kyjeva aj iných miestach až po Duklu za oslobodenie Československa.
Do Šurian, nášho rodného mestečka, sa po vojne z koncentrákov nevrátil jediný Žid. Vrátilo sa niekoľko mladých ľudí, ktorí sa zázrakom zachránili z koncentrákov alebo z okopových prác pre nacistickú armádu. Tí sa však ojedinele roztrúsili do Izraelu a do sveta. Z našej rozšírenej rodiny zahynulo za vojny 250 - 300 ľudí nášho príbuzenstva. Po nás, ktorí sme v mladosti vyrastali v Šuranoch, ostala jediná pamiatka, naša bývalá synagóga. Po vojne ostali zo synagógy holé múry ako troskovisko. Za komunistov slúžila ako skladisko a dielne.
Bývalý primátor mesta, humanista Jozef Šutka, za pomoci malých židovských komunít sa postaral o záchranu tejto náboženskej svätyne. Postaral sa o obnovu strechy aj o celkovú obnovu budovy, ktorá sa tiahne už niekoľko rokov. Podľa dohody účastníkov tejto humanitárnej akcie má byť bývalá synagóga obnovená na pamätné múzeum, kultúrny a osvetový dom. Rekonštrukčné práce sú zatiaľ ďalší čas prerušené. Nie sú potrebné finančné prostriedky. Nemá ich nateraz mesto, okres a žiaľ ani inštitúcie Slovenskej republiky. Príslušné žiadosti u vládnych orgánov zatiaľ nenašli kladný ohlas u ministerstva kultúry Slovenskej republiky ani u dotácií príslušných fondov v zahraničí. Podľa odhadov si dokončenie rekonštrukcie a zariadenie múzea vyžaduje zhruba tri milióny slovenských korún, slušná čiastka, ale zas nie tak pohádková, aby za dobrej vôle a záujmu slovenských a židovských inštitúcií taká pamiatka po obetiach vojny neostala zachovaná a slúžila osvetovým a kultúrnym účelom.
Ješurun
Príkladov zachovania pamiatok obetí fašizmu za vojny je na Slovensku i v Českej republike celý rad. Prečo sa to nedokázalo v Šuranoch?
V Nových Zámkoch založili členovia tamojšej židovskej náboženskej obce združenie s honosným názvom Ješurun, ktoré si určilo šľachetný program: záchranu kultúrneho a duchovného dedičstva židovských náboženských obcí v Slovenskej republike, do ktorého patrí okrem iných aj zachovanie pamiatky synagógy v Šuranoch. Doteraz, pokiaľ je známe, má toto združenie len nepatrné výsledky. Dobrým príkladom pre aktivistov tohto združenia ale aj pre vlastnú židovskú náboženskú obec v Nových Zámkoch a jej predsedu Ing. Tomáša Langa by mohol slúžiť prípad mestečka Chania na gréckom ostrove Kréta. V Chaniji na Kréte neostal po nacistickej genocíde ani jeden Žid. Grécke úrady aj miestne obyvateľstvo vlastným pričinením i pomocou podporných fondov zo zahraničia obnovili jedinú synagógu, ktorá ostala zachovaná, a teší sa veľkému záujmu turistov z celého sveta. Šliachetný čin obyvateľov gréckeho mestečka na ostrovu Kréta by si zaslúžilo na pamiatku svojich zahynutých židovských obyvateľov aj mesto Šurany.