V predloženom príspevku sa snažím reflektovať postoj časti majoritnej spoločnosti na Slovensku k téme holokaust. V záujme objektívnosti treba zdôrazniť slovo časti, pretože viaceré nasledujúce tvrdenia v tomto príspevku nemajú všeobecný, ale len partikulárny charakter, týkajú sa síce značnej časti majoritnej spoločnosti, nie celej.
Slovensko a holokaust je diskusia, ktorá v podstate neprebehla, téma, o ktorej sa síce veľa hovorí a píše, ale ktorá je zároveň pod silným ideologickým tlakom. Tlakom tak silným, že deformuje poznanie väčšiny majoritnej spoločnosti o zániku židovskej komunity v rokoch 1939 - 45 v tejto krajine. Na ideologické tlaky nemajú monopol len politické strany. V tomto prípade je ideologický tlak vytváraný majoritnou spoločnosťou a jej predstavami o svojich
dejinách, ktoré nemajú písať nejaký cudzinci - rozumej Židia, Česi, Maďari a pod. Výsledkom sú dva obrazy minulosti - majoritný a minoritný. Kontakt medzi nimi sa stráca, názorová diferenciácia sa zväčšuje. V rámci diskusie vzniká nebezpečný fenomén izolácie a marginalizácie tej časti názorového spektra, ktorá podľa mojej mienky objektívne reflektuje priebeh holokaustu a súvisiacich javoch na Slovensku.
Trecie plochy
Trecie plochy sú známe: Vznik a charakter Slovenskej republiky 1939 - 45, otázka zodpovednosti, respektíve spoluzodpovednosti režimu a predstaviteľov tohto štátu za protižidovské zákony, deportácie a smrť prevažnej väčšiny slovenských Židov. Mimoriadna pozornosť je venovaná prezidentovi Jozefovi Tisovi a snahám o jeho očistenie, rehabilitovanie. Od návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995 je podobná snaha venovaná aj spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorého chce katolícka cirkev na Slovensku vyhlásiť za svätca. Nesúlad vzniká aj pri posudzovaní role katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1939 - 45, možností jej vplyvu na tvorbu, respektíve zamedzenie protižidovských opatrení štátnej moci. Sekundárnym dôsledkom všetkých snáh o rehabilitáciu režimu a predstaviteľov Slovenského štátu je vytváranie negatívneho obrazu židovského etnika v histórii Slovenska, opätovné vyťahovanie dobových antisemitských stereotypov o bohatstve Židov, o zodpovednosti Židov za maďarizáciu, za alkoholizmus slovenskej spoločnosti, o špeciálne protislovenskom zameraní Židov. S predchádzajúcim súvisí tiež neobjektívny pohľad na dianie v Izraeli a Palestíne.
Diskusia
Mnohé popísané fenomény sa výrazne prejavili v priebehu diskusie, ktorú usporiadalo Univerzitné pastoračné centrum v marci 2003. Na tému holokaust spolu diskutovali predseda ŽNO Bratislava Dr. Peter Salner a cirkevný historik Jozef Haľko. Pán Haľko pracuje na Katedre cirkevných dejín, jeho kolegovia sú prof. Milan Ďurica a František Vnuk. Z diskusného príspevku J. Haľka by som rád citoval niekoľko signifikantných častí, ktoré sa týkali role pápeža Pia XII. v období holokaustu, ale aj Jozefa Tisa a katolíckej cirkvi na Slovensku. Citujem:
...pápež nezlyhal a mlčal, lebo musel mlčať. V opačnom prípade by Nemci zavraždili ešte viac Židov. Napokon aj židovskí rabíni ho žiadali, aby mlčal. Na jedného z rabínov urobil postoj pápeža tak hlboký morálny dojem, že konvertoval na kresťanstvo.
...Aj Tiso robil čo mohol. Aj jeho žiadali rabíni, aby neodstúpil, lebo bude so Židmi ešte horšie. A dával výnimky. A kresťanstvo nezlyhalo počas holokaustu.
...Je síce faktom, že Burzio napísal niektoré kritické poznámky na Vojtaššáka a Tisa, ale jeden môj známy sa s ním pred jeho smrťou často zhováral a Burzio mu povedal, že mnohé veci by dnes už inak videl, ako vtedy.
Otázky publika
Potom prišli otázky publika. V novinách (plná citácia prameňa) sa písalo o Heydrichovom židovskom pôvode. Ako sa k tomu chcú Židia vyjadriť? Prečo si všímame stále holokaust, keď tu boli iné a väčšie genocídy, ktoré robili komunisti. A nech sa k tomu Židia vyjadria. A vieme, že Eichmann bol Žid. Nech sa k tomu Židia vyjadria.
Moja poznámka: Pred pár rokmi sa vtedajší minister vnútra L. Pittner vyjadril v interview v Domino Fórume, že alebo Hitler alebo Himmler mali židovských predkov a na židovskú obec ešte čaká, aby sa k tomu vyjadrila
.
A ďalšie otázky: Čo urobili Židia proti komunistickému vraždeniu a proti komunizmu? Ako sa chcú vyjadriť ku Karolovi Marxovi?
Predložím katolícku reflexiu holokaustu, tak ako som mal neraz možnosť počuť ju v rôznych obmenách:
Je veľmi smutné, čo sa v rokoch vojny stalo aj so Židmi, ale aj s mnohými katolíkmi. My katolíci toho veľmi ľutujeme a modlíme sa za obete. Ale pápež a Tiso urobili všetko, čo je v ich silách, aby Židov bránili, aj keď do istej miery je celý holokaust vnútrožidovskou záležitosťou. Židia sú si za holokaust sami zodpovední. Dnes by sa mali kajať a ďakovať svojim záchrancom, čo však oni nerobia a nadovšetko nadávajú na Slovensko a nie na Nemcov, ktorým nikto nič nepripomína.
Tiso ostal prezidentom, lebo židovskí rabíni ho o to prosili, rovnako preto mlčal pápež, aj keď vlastne nemlčal. Židia by mali priznať svoje omyly a počúvať katolíkov, ako to vlastne bolo, nedržať sa tvrdošijne svojich bludov, lebo raz na to môžu doplatiť!
Citácie pochádzajú z verbálnych prejavov, nie sú zachytené s presnosťou magnetofónového záznamu, ale rozhodne neskresľujem ich ducha. Na akúkoľvek kritiku poukazujúcu na absurdnosť alebo lživosť predložených tvrdení reagoval pán Haľko veľmi pružne a zmierlivo. Kritické práce k citovaným autorom nepozná. Číta Ďuricu, Vnuka a podobné zahraničné pramene. Zdôrazňoval, že postoje môžeme mať rôzne, ale ako ľudia by sme sa mali rešpektovať.
Hranice tolerancie
Otázka je, kde má byť hranica našej tolerancie a tiež to, čo má znamenať netolerovanie
. Holokaust je udalosť, ktorá vrhá svoje tiene aj do súčasnosti, aj do budúcnosti. Je to najstrašnejší zločin v židovských a pravdepodobne aj v ľudských dejinách vôbec. Tento zločin má svoje obete, predovšetkým v židovských radoch, ale nepriamo aj v celej majoritnej spoločnosti, ale má aj svojich páchateľov. Nemecká spoločnosť sa musela v období po holokauste vyrovnať so skutočnosťou, že nie je možné celé zločinné dianie v tretej ríši vysvetliť činnosťou niekoľko málo osôb a poctivou snahou ostatných Nemcov plniť rozkazy. Nie je možné, aby spoločnosť páchala zločiny bez aktívneho prispenia množstva jej príslušníkov. Nie je zločinu bez zločincov. A ak dnes na Slovensku počúvame o tisícoch záchrancov židovských životov, o množstve ocenených Spravodlivý medzi národmi, tak občas nezaškodí pripomenúť aj oné desaťtisíce tých, ktorí arizovali, kradli, deportovali, znásilňovali, bili, terorizovali a neraz aj vraždili. Stovky miest na Slovensku skrývajú neznačené hroby Židov, často kompletne vyvraždených rodín. Umreli len preto, že boli Židia. Jurkovičov pamätník obetí v Kremničke nemal až do roku 1992 žiaden židovský symbol. Dve tretiny zavraždených obetí boli Židia, ale na vrchu pamätníka sa hrdo vypínal kresťanský kríž. Ten komunistom nevadil, židovský symbol by bol provokáciou. Pamätník bol doplnený židovskou symbolikou - návrhom izraelského architekta J. Fatrana až niekoľko rokov po nežnej revolúcii.
Pamiatka na holokaust je v časti majoritnej spoločnosti trvale znevažovaná, relativizovaná, bagatelizovaná. Jedná sa o neustávajúcu snahu o ovládnutie minulosti, o jej prepísanie podľa zvrátených predstáv katolíckych historikov a slovenských nacionalistov. Dejiny majú písať Slováci, pre Slovákov a podľa slovenského cítenia, tak znie viac alebo menej vypovedané heslo revizionistov dejín holokaustu na Slovensku. Snáď nezaškodí dodať, že v rôznych obmenách sa revizionisti holokaustu vyskytujú v mnohých krajinách.
Obsahom môjho príspevku je komentované konštatovanie, že legendy majú silný život a neumierajú na vnútornú protirečivosť. Na Slovensku je, zdá sa, veľmi dobrá živná pôda pre prežívanie absurdných legiend, ako boli tie hore citované, ale aj mnohé iné. Snaha mnohých z nás poctivým spôsobom vysvetliť a reflektovať dianie na Slovensku počas rokov 1939 - 45 bola torpédovaná opačnou snahou priaznivcov Slovenského štátu, bývalých aj súčasných ľudákov a neoľudákov, ale predovšetkým amorfným postojom nemalej časti slovenskej verejnosti, ktorá sa stále nevie rozhodnúť, či vôbec režim a predstavitelia Slovenského štátu urobili nejakú chybu alebo nie, či to bol režim fašistický, alebo len režim vykazujúci isté autoritatívne tendencie
.
Stále neutíchajúca diskusia o minulosti Slovenska je súčasťou zápasu o budúci charakter súčasnej Slovenskej republiky. Kto ovláda minulosť, ten ovláda aj prítomnosť,.. budúcnosť. Otázka osudu slovenských Židov počas druhej svetovej vojny zohráva dôležitú úlohu pre obe strany. Aktuálnosť problematiky Slovenského štátu 1939 - 1945, protižidovských zákonov a najmä deportácií slovenských Židov do koncentračných táborov ukazuje, že interpretácia týchto udalostí má pre obe strany zásadný význam. Banálnym záverom môjho prípevku je konštatovanie, že nemôžeme urobiť nič inšie, len pokračovať v tom, čo sme robili aj dosiaľ. Naďalej písať a hovoriť o holokauste. Pretože je súčasťou minulosti, ktorej sa nesmieme vzdať.