Slovensko 1998

V predloženom príspevku sa pokúšam reflektovať niektoré negatívne javy, ako prejavy antisemitizmu v médiách, sympatie k fašizmu a jeho predstaviteľom a iné javy, ktoré židovská komunita vníma so zvýšenou citlivosťou. Príspevok je voľným pokračovaním každoročne uverejňovaných článkov o situácii na Slovensku počas uplynulého roku.

Le Pen

V septembri 1997 navštívil Slovenskú republiku vodca francúzskych nacionalistov Jean-Marie Le Pen. Návšteva sa uskutočnila na pozvanie Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá tvorila jednu z troch strán vládnej koalície. SNS pozvanie realizovala napriek početným protestom demokratickej verejnosti a upozorneniam, že návšteva opäť zhorší už beztak pošramotenú povesť Slovenska v zahraničí. Proti návšteve protestovali viaceré opozičné politické strany, občianske združenia, osobnosti kultúrneho a verejného života a tiež Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR. Mečiarova HZDS sa od návštevy dištancovala, hovorca HZDS Vladimír Hagara ju označil za vnútornú záležitosť SNS. Pri prijatí Le Pena však nechýbali ani úradujúci ministri Slovenskej vlády z rezortu obrany (Ján Sitek) a školstva (Eva Slavkovská). Čestný predseda SNS Jozef Prokeš vyzdvihol potrebu viesť dialóg aj s tými, ktorí sú inými politickými silami zaznávaní a demonštrácie francúzskych demokratov proti zjazdu Front Nationale v Štrasburgu porovnal s demonštráciami, ktoré organizoval Hitler proti zjazdom iných politických síl!

Predseda SNS Ján Slota zdôraznil v osvojom mítingovom prejave pred 600 priaznivcami svoju radosť so stretnutia s Le Penom, najlepším národniarom a vodcom európskych národných síl. Spoločne s Le Penom a národnými silami chce bojovať proti extrémistom, ktorí sa snažia o ovládnutie celého sveta, proti silám temna a zla, ktoré sa obliekajú do šiat demokracie a myslia si, že nevidieť ich satanskú podstatu. Podobné prejavy Slotu nie sú neobvyklé, tlač zaznamenala jeho výroky, ako: Maďari sú nešťastím Európy, lebo sem prišli ako barbarskí kočovníci, vraždili deti a párali tehotným ženám bruchá.

K súčasnosti dodal, že žijeme na tomto území 1250 rokov a nijakí kočovníci nás z neho nevytlačia. K riešeniu rómskej problematiky prispel Slota výrokom: na Cigánov treba malý dvor a dlhý bič a eurointegračné snaženie slovenského vládneho programu podporil poznámkami o židovskej americkej politike alebo o spoločenstve kozmopolitov, ktorí každému lezú na nervy.

Na stráž!

Koncom septembra 1997 sa odohrala nenápadná, ale pre pomery v Matici slovenskej typická aféra na sieti Internet. Pracovník Matice slovenskej odosielal z počítača na svojom pracovisku elektronickú poštu (e-maily) s antisemitským obsahom a gardistickým pozdravom Na stráž. Po protestoch, ktoré prišli od užívateľov siete, sa autor odosielanej korešpondencie obhajoval tvrdením, že pozdrav Na stráž je pozdravom používaným pôvodne v katolíckom skautinge a na tieto tradície sa pokúsil nadviazať. Vedenie Matice, ako obvykle, nevyvodilo voči svojmu zamestnancovi žiadne adekvátne kroky.

Aj Slovenská televízia (STV) vo svojom neobyčajne tendenčnom spravodajstve prispela k rozširovaniu antisemitských správ. 18. októbra 1997 (podľa denníka SME z 22. októbra 1997) sa objavilo vo formálne verejnoprávnej STV tvrdenie, že Delegáciu Slovenskej demokratickej koalície majú v USA prijať do Veľkej slobodomurárskej lóže. Patričné vysvetlenie k veci dodal poslanec HZDS Ján Cuper: Stretnutie má za cieľ vytunelovať ekonomické hodnoty zo Slovenska. SDK protestovala, ale STV protest verejne, počas večerných správ odmietla. Poslanec Cuper opakovane obvinil politickú opozíciu, že zastupuje zahraničné záujmy, a nie záujmy Slovenskej republiky, a týmto vyhlásením si získal sympatie výrazne antisemitského týždenníka Zmena.

Slovenský štát

Slovenská televízia opakovane prinášala relácie, v ktorých sa diskutéri alebo dej pozitívne vyjadrujú k Slovenskému štátu 1939-45, prípadne varujú pred kozmopolitnými silami. Ako príklad jednej z relácií, v ktorých ožíval duch fašizmu, možno označiť reláciu Slovenský juh vysielanú na prvom programe STV 12. júna 1998 vo večerných hodinách a reprízovanú na druhom programe STV o deň neskoršie - 13. júna 1998 o 8. hod. Treba dodať, ze uvedený deň je sobota a v rannom čase zvyčajne pozerajú televíziu deti. Ťažiskom relácie bolo protimaďarské štvanie, ale v rámci toho sa uviedla aj štvavá poznámka o neslovenskom rektorovi Ekonomickej univerzity, čo je nemenovaný, ale všetkym dobre známy Neslovák Juraj Stern, rektor spomenutej univerzity a človek verejne sa hlásiaci k svojmu židovskému pôvodu.

Slovenská televízia prejavila svoje sympatie k Slovenskému štátu aj počas večerného vysielania 1. augusta 1998, keď vo večernom programe, propagujúcom vládne politické strany zazneli slávne gardistické melódie, ako Rež a rúbaj do krve a Kamaráti na stráž. Referoval o tom denník SME zo 6. augusta 1998.

Obdobie okolo 14. marca je každoročne spojené s oslavami vodcu a prezidenta Jozefa Tisa a jeho štátu. Večerné správy televízie Markíza zo 14. marca 1998 priniesli informáciu o katolíckej omši slúženej arcibiskupom Sokolom a zároveň o zhromaždení, na ktorom si účastníci pripomenuli 59. výročie vzniku Slovenského štátu (14. marec 1939). Okrem iných sa zúčastnili aj podpredseda NR SR Augustín Marián Húska (HZDS), podpredsedníčka SNS Anna Malíková a poslanec za HZDS Ján Cuper. Podpredseda NR SR Augustín Mária Húska sa na kameru vyjadril, že prezidenta Dr. Jozefa Tisa považuje za osobu, ktorá prevzala ťažkú zodpovednosť v tažkých časoch. Uviedol však aj to, že považuje Tisa za politicky zodpovedného za deportácie židovského obyvateľstva.

Ďalší z významných predstaviteľov HZDS, poslanec Ján Smolec (bývalý šéfredaktor Slovenskej republiky), si uctil popraveného zločinca Jozefa Tisa návštevou v jeho rodnom dome v Bytči. Smolec požadoval prehodnotenie postavenia Tisu v dejinách, pretože vraj bojoval proti komunizmu. Je hodné pozornosti, že Ján Smolec, dnes presvedčený obhajca slovenského fašizmu, bol v minulosti rovnako presvedčeným komunistom a funkcionárom, politrukom v jednotke Pohraničnej stráže.

Podobne ako Smolec za zachoval aj predseda SNS Ján Slota. 6. októbra 1998 na zhromaždení pred Katolíckym domom v Žiline (z balkóna ktorého vyhlásil Tiso pred 60 rokmi autonómiu Slovenska). Podla Slotu je sprostá špinavosť tvrdiť že Slovenský štát v rokoch 1939-45 bol fašistický. Po povzbudzujúcom potlesku zhromaždených dvoch stoviek priaznivcov J. Slota povedal: Ja skutočne obdivujem nášho prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisa, pretože si v žiadnom prípade nemyslím, že bol vojnový zločinec. To je nehorázna absurdnosť a dodal, že všetci politici od roku 1945 neurobili pre slovenský národ ani stotinu toho, čo J. Tiso.

V centre Bratislavy sa konali v súvislosti so 14. marcom paralelne dve zhromaždenia. Na Hodžovom námestí pred prezidentským palácom sa zišlo niekoľko desiatok, zväčša starších občanov a asi rovnaký počet skínov, ktorí však boli pacifikovaní prítomnosťou policajných hliadok. Televízia Markíza sa pokúšala osloviť priaznivcov Slovenského štátu a klásť im otázky, ale redaktorom sa dostalo len nadávok a odstrkovania mikrofónu.

Demokratické sily sa stretli na Hlavnom námestí, kde sa konalo zhromaždenie asi tristo, zväčša mladších ľudí. Protestovali proti vzmáhajúcemu sa neofašizmu. Toto zhromaždenie pozdravila aj poslankyňa za SDĽ B. Schmögnerová. Pani Schmögnerová je však v slovenskom parlamente skôr výnimkou, ako typickým prípadom.

Na ilustráciu pomerov v slovenskom parlamente (ktorý už zažil verejne heilujúceho poslanca Cupera) uvádzam nasledujúce: 25. marca sa objavila v tlači správa, že súčasťou programu 45. schôdze Národnej rady SR bolo uctenie si pamiatky obetí vojny medzi Slovenskom a Maďarskom z roku 1939. Poslanci teda povstali a minútou ticha si pripomenuli obete. Stalo sa tak na podnet poslanca J. Volného (HZDS), ktorý pripomenul, že je práve 59 rokov od bombardovania Spišskej Novej Vsi horthyovskými vojskami. Počas bombardovania zahynulo niekoľko desiatok občanov. Poslanci si však nespomenuli, že v ten istý deň bolo 56. výročie začiatku deportácií židovského obyvateľstva Slovenska do táborov smrti a že práve 25. marca 1942 odišiel prvý transport s tisícimi židovskými dievčatami (a z nich sa vrátil len nepatrný počet). V priebehu roku 1942 bolo deportovaných 58 tisíc slovenských Židov, ďalší boli deportovaní po septembri 1944.

Jednou z reakcií na omšu arcibiskupa Sokola bolo vyhlásenie ÚZ ŽNO (uverejnené v slovenskej tlači okolo 20. marca), v ktorom kritizujeme postoj slovenskej katolíckej reprezentácie k Slovenskému štátu a J. Tisovi. Práve v tomto období bol uverejnený vatikánsky dokument Pamätáme, reflexia holokaustu. Katolíckí biskupi nereagovali na náš protest, ale pripojili sa k vatikánskemu dokumentu vlastným vyhlásením. Formálne sa hlásia k potrebe mierového spolunažívania a odstránenia predsudkov voči Židom. Žiaľ v konkrétnych prípadoch, napríklad v otázke postoja k extrémne tendenčnej knihe Milana Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov ostávajú neoblomní a trvajú na jej podpore. Nemožno sa zbaviť dojmu, že postoje Vatikánu a postoje slovenskej katolíckej hierarchie voči Židom sú značne rozdielne.

Obzvlášť kuriózne reagovala na vatikánske vyhlásenie Slovenská národná strana, ktorá zdôrazňuje svoju kresťanskú a národnú podstatu. Podľa interpretácie Anny Malíkovej, podpredsedníčky SNS vatikánske vyhlásenie nepriamo očisťuje aj nášho prvého prezidenta Dr. J. Tisa.

8. apríla sa konala na Úrade vlády SR tlačová beseda, na ktorej došlo k nasledujúcemu rozhovoru medzi hovorcom premiéra Vladimíra MečiaraJozefom Krošlákom a redaktorom rádia Twist Karolom Lovášom:

K.: Koľko máte rokov?

L.: Dvadsať.

K.: Kde ste sa narodili?

L.: V Trnave.

K.: Kedy sa oženíte?

L.: To je moja súkromná vec.

K.: Ste katolík alebo Žid?

L.: Som katolík.

K.: Áno? Tak prečo sa nesprávate kresťansky? Prečo klamete a zavádzate?

Rozhovor aj komentáre k nemu uverejnila denná tlač (napr. denník Pravda 8. apríla). O dva dni neskoršie bolo náhle ukončené funkčné zaradenie hovorcu J. Krošláka. Komentáre však dávajú túto skutočnosť do súvislosti s iným prešľapom J. Krošláka, ktorý v prostorekosti nepriamo označil Ing. Blaženu Martinkovú za frajerku Vladimíra Mečiara, čím verejne povedal to, čo Mečiar nebol ochotný počuť ani od svojich kritikov.

V súvislosti s otázkami mladého redaktora rádia Twist K. Lováša odišli už traja hovorcovia zamestnaní na Úrade vlády SR. V poslednom prípade však voči K. Lovášovi nasledovala brutálna kampaň. Neznámy páchateľ rozšíril v masovom náklade vytlačené letáky, kde označil K. Lováša a ďaľšieho redaktora za pedofilov przniacich malé deti, na plagát vytlačil ich fotografie a podpísal sa ako nešťastná matka, ktorej tie beštie zneužili synáčika. Jednalo sa len o jeden z mnohých útokov proti novinárom, ktorí píšu protislovensky.

Polícia, ako je v podobných prípadoch obvyklé, nič nevyšetrila, ale tlač označuje za páchateľa Slovenskú tajnú službu.

Invertný rasizmus nemeckej vlády

Rád by som napísal niekoľko slov aj o prípade, v ktorom som osobne zainteresovaný, druhou stranou je denník Slovenská republika. Myslím, že pre tento denník je uvedený prípad typický, a preto je vhodné referovať o ňom na tomto mieste. Slovenskú republiku som už neraz citoval, v minulosti poskytla značný priestor mnohým antisemitským článkom alebo apologetikám slovenského fašizmu, prezidenta Tisa a pod. Perlami tohtoročnej sezóny v SR bola séria článkov J. Handžárika, ktorý sa pôvodne rozhorčil nad správami o chystanom odškodnení obetí rasovej perzekúcie z dôvodov, že okrem obetí rasovej perzekúcie by mali byť rovnako odškodnené aj ostatné obete, a nie len tie, ktoré neboli ochotné bojovať so zbraňou v ruke. Pán Handžárik písal o invertnom rasizme nemeckej vlády, ktorá nechce odškodniť bojovníkov proti nacizmu. Tento príspevok uverejnil denník SR 19. januára 1998 a reagoval som na neho ako hovorca ÚZ ŽNO 24. februára 1998. Zverejnenie prebehlo bez ťažkostí. Nasledovala ďalšia verejná výmena názorov so stupňujúcou sa kadenciou, ktorá dosiahla vrchol 26. mája, keď redakcia SR poskytla J. Handžárikovi značný priestor na šírenie štvavých protižidovských názorov. Na ilustráciu postačí uviesť názov príspevku J. Handžárika: Delenie na vyvolených a zatratených je základom rasizmu. Zároveň pán Handžárik zmenil svoju predošlú tézu o neúčasti Židov v protifašistickom odboji novou tézou, ktorú možno stručne vyjadriť takto: Slováci bojovali hrdinsky, Židia z boja zbabelo zutekali.

Kedže žijem na Slovensku, som na podobné články zvyknutý. Sadol som si a napísal som do redakcie SR odpoveď, o ktorej sa domnievam (snáď neskromne), že bola vecná, rozsahom asi polovica Handžárikovho príspevku. Redakcia SR však odmietla tento príspevok uverejniť. Uvedená skutočnosť je v hrubom rozpore s novinárskou etikou a elementárnou slušnosťou. Zástupca šéfredaktora SR E. Semanco odmietnutie zvrejnenia odpovede zdôvodnil vetou: Redakcia sa rozhodla zastaviť diskusiu, ja s tým síce nič nemám, rozhodli iní, ale nedá sa nič robiť. Popri tom všetkom sa redakcia neštíti uverejňovať v antisemitských článkoch zároveň výzvy na širokú diskusiu na stránkach SR, ale v prípade odpovedí, ktoré dávajú nacistickú a ľudácku propagandu do patričných súvislostí jednoducho diskusiu zastaví. Tak si predstavujú pluralitu názorov neoľudáci, takto postupuje denník sústavne vyznamenávaný a podporovaný slovenskou vládou.

Causa Pittner

V denníku Slovenská republika a týždenníku Zmena je antisemitizmus každodenným chlebom, neprekvapuje nás, keď sa s ním stretávame. Značným rozčarovaním bolo pre mnohých z nás interview s popredným politikom a poslancom parlamentu za KDH Ladislavom Pittnerom, ktorý bol aj členom vlády (ministrom vnútra) vo vláde premiéra J. Moravčíka. Na Pittnerových názoroch je šokujúce predovšetkým to, že ich vyslovuje človek, ktorého sme (snáď naivne) považovali za demokrata a slušného človeka. Ďalším nepríjemným konštatovaním je, že v tomto prípade sa jedná o popredného politika (kandidáta na ministra vnútra) budúcej vlády, teda osobu z antimečiarovského tábora. Na ilustráciu krátka ukážka z rozhovoru:

Domino Fórum: Faktom ostáva, že slovenskí predstavitelia vtedajšieho štátu deportovali do Osvienčimu vlastných občanov. Ako sa na to pozeráte?

Pittner: Tiso nemal súhlasiť s deportáciami. Mal ich odmietnutím radšej vyvolať diplomaticky konflikt, aby zodpovednosť za deportácie preniesol na Nemcov. Tak sa to stalo vo väčšine štátov strednej Európy. Na druhej strane treba pripomenúť, že keď sa naši katolíckí biskupi dozvedeli, čo sa deje so Židmi v Osvienčime, tieto deportácie sa zastavili a obnovili ich až Nemci v roku 1944.

Domino Fórum: Lenže to už bola väčšina Židov deportovaných.

Pittner: Je samozrejme úplne scestné akokoľvek ospravedlňovať deportácie Židov. Na druhej strane neidealizujme ani Židov. Existujú knihy spomienok, ktoré hovoria o skutočnom sionizme, o túžbe mať židovský štát na Madagaskare a neskôr v Palestíne. A existujú napríklad aj domnienky o tom, že pogromy v Rusku mohli byť niekým organizované preto, aby tí Židia, ktorí odmietajú myšlienky sionizmu a odchodu, zmenili názor. Je príznačné, že nemecký admirál Canaris mal veľmi presné podklady o tom, že Hitler alebo Himmler mali židovských predkov. Aj na židovskú komunitu sa ešte čaká, ako sa k tomuto problému postaví.

Domino Fórum: Argumenty, podľa ktorých je za všetkým židovské sprisahanie, sú typické pre antisemitizmus. Realitou je však to, že počas druhej svetovej vojny zahynulo šesť miliónov Židov.

Pittner: Áno, túto skutočnosť treba vidieť bez ohľadu na všetko ostatné. Chcem len poukázať na isté súvislosti v záujme hľadania objektívnej pravdy. Napokon aj komunizmus má korene v istom judaisticko-kresťanskom prístupe. Svetoobčianstvo je priamym pokračovateľom humanizmu a osvietenstva, pričom mnohí Židia, ktorí sa k nemu hlásia, nedajú dopustiť na národný princíp v prípade štátu Izrael.

Rozhovor s Pittnerom obsahuje aj ďalšie perly, z priestorových dôvodov ho nemožno uviesť v plnom rozsahu. Jasne však ukazuje na beznádejnosť situácie slovenských Židov, ktorí, obrazne povedané, nikdy nemôžu tušiť, ktorí z ich priateľov povie okrídlenú vetu: Ja mám Židov rád, ale mali by už prestať s tým zabíjaním kresťanských detí.

Spomenutý rozhovor mal svoju dohru 19. augusta na TV stanici Markíza, kde dvaja moderátori dávali otázky na telo poslancovi Pittnerovi. Citovali mu z rozhovoru aj z následných reakcií a pýtali sa ho, či podobné vyjadrenia nesúvisia s jeho rodinnou anamnézou. Pittner odmietol, že by bol antisemitom, a s nadpozemským kľudom vyhlásil, že celá problematika je veľmi citlivá vzhľadom na prebiehajúce reštitúcie!

25. júna 1998 sa odohralo zatiaľ posledné kolo súdneho procesu Traubner vs. týždenník Zmena. Prof. Traubner je čestným predsedom ÚZ ŽNO a týždenník Zmena je bulvárny antisemitský týždenník. Pôvodne žalovala Zmena Traubnera za to, že sa vyjadril o Zmene ako o antisemitskom plátku. Tento súd prehrala. V ďalšom žaloval prof. Traubner redakciu, ktorá ho sústavne napádala, zosmiešňovala a písala dehonestujúco o jeho schopnostiach v súvislosti s tým, že je Žid. Prvostupňový súd dal za pravdu Traubnerovi a odsúdil Zmenu na sto tisíc korún náhrady nemajetkovej ujmy a zverejnenie ospravedlnenia. Redakcia sa odvolala a kauza sa dostala pred Najvyšší súd. Tento si kľudne vypočul antisemitské tirády zástupcu Zmeny aj frenetický potlesk časti verejnosti, ktorá takto odmenila rozhorčenie zástupcu obhajoby nad skutočnosťou, že v slovenskej kultúre sú významne zastúpení aj Židia.

Po porade Najvyšší súd vyniesol rozsudok: Zmena sa musí prof. Traubnerovi ospravedlniť, ale otázku náhrady nemajetkovej ujmy vrátil Najvyšší súd späť na nižšiu súdnu inštanciu. Treba dodať, že redakcia až do dnešného dňa ignoruje rozhodnutie Najvyššieho súdu a pravdepodobne ho nebude rešpektovať ani v budúcnosti. Na margo tohoto týždenníka treba dodať, že sústavne uverejňuje antisemitské články a že vychádza vďaka podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (!) vedeného ministrom Ivanom Hudecom.

Zdá sa, že uplynulý rok nepriniesol na Slovensku v sledovanej problematike nič nového.