Potichu a nenápadne sa na Slovensku odvíjala kauza, ktorá súvisí so snahou (medzičasom úspešnou) realizovať v parlamente prijatie Zákona o zahraničných Slovákoch
. Vecnou podstatou zákona malo byť uprednostnenie zahraničných občanov so slovenskými koreňmi pred občanmi neslovenskými. Mali by získať množstvo výhod, ktoré by ich pri štúdiu, podnikaní, dopravných zľavách apod. postavili na roveň slovenských občanov. Nie je podstatné, či žiadateľ ovláda slovenský jazyk a či on alebo jeho rodičia bývali na území Slovenska a mali niekedy československé občianstvo. Arbitrom pre posúdenie kandidáta majú byť zahraničné krajanské
organizácie, pričom nie je tajomstvom, že práve ony sú neraz hniezdami starých (aj nových) ľudákov, ušlých po vojne pred spravodlivosťou do zahraničia.
Dr. Katarina Závacká z Ústavu štátu a práva SAV píše v Národnej obrode zo 14.9.1996 o spomenutom zákone ako o pokuse zaviesť rasovú a národnostnú segregáciu. Citujem: Ministerstvo kultúry SR svojou legislatívnou činnosťou už niekoľkokrát zaťalo do princípov demokratického právneho poriadku... Z politických kruhov vrátane členov vládnej koalície sa často ozývajú hlasy o kontinuite súčasnej SR so Slovenským štátom z rokov 1939-1945. Pod rúškom cituplnej preambuly o náprave chýb z minulosti vo vzťahu k zahraničným Slovákom sa skrýva obyčajný a primitívny rasizmus!
V ďalšom pani Závacká upozorňuje na podobnosť teraz navrhovanej legislatívy (ktorá vymedzuje pojem Slováka) s fašistickou legislatívou, ktorá pre represívne účely vymedzovala pojem Žida.
Odškodnenie
Rád by som dodal, že vidím návrh zákona aj vo svetle našich trvalých neúspechov vo veci Wiedergutmachungu - odškodnenia pre občanov židovského pôvodu, ktorí trpeli rasovou perzekúciou počas éry fašizmu, či už v zahraničí, kde sa dostali dôsledkom deportácie prevedenej vtedajšou Slovenskou vládou, alebo priamo na území Slovenska. Pripomínam, že vláda tohoto štátu (dnešnej SR) odškodnila z vlastných prostriedkov ľudí, ktorí boli po vojne protiprávne odvlečení do ZSSR. Pritom je evidentné, že v prípade odvlečenia do ZSSR sa jednalo o protiprávne zásahy, za ktoré zodpovedali vojenské, justičné a iné orgány cudzej veľmoci. Ale ak sa jedná o odškodnenie malej skupiny našich súvercov, ľudí, ktorí sú podstatne starší ako osoby odvlečené po vojne do ZSSR, tak členovia vlády SR sa vykrúcajú doslova nedôstojným spôsobom a hovoria, že odškodné budeme vymáhať od SRN, alebo hovoria o nedostatku peňazí v štátnej kase. To je alebo infantílna argumentácia alebo cynický výsmech voči ľuďom, ktorí holokaust prežili.
Na dnešnom Slovensku jestvuje ešte jeden nevyriešený právny problém, podobný nevyplatenému Wiedergutmachungu
. Je to vzťah dnešných úradov k židovským brancom, ktorí v rokoch Slovenského štátu
slúžili v šiestom pracovnom prápore. Dnes je im odmietaný úradný štatút, ktorý by zohľadňoval ich utrpenie. Nazdávam sa, že spoločným menovateľom oboch spomenutých prípadov je neochota politických orgánov dnešnej SR riešiť problematiku odškodnenia obetí rasovej perzekúcie bývalej SR.
Fašista proti fašizmu
Predložený návrh zákona o zahraničných Slovákoch, ktorý bol prijatý v parlamente a stal sa platným od 1.7.1977, je jasne šitý v prospech kanadských Slovákov, medzi ktorými sa skrývajú alebo aj otvorene prezentujú exponenti slovenského fašizmu. Ako príklad uvádzam Jozefa Kirschbauma, náčelníka akademickej Hlinkovej gardy, diplomata bývalého Slovenského štátu vo Švajčiarsku a jedného z tvorcov riešenia židovskej otázky na Slovensku. Kirschbaum, ktorému sa po vojne podarilo utiecť, bol odsúdený na 17 rokov väzenia. Trest si nikdy neodsedel a jeho právny štatút na území dnešnej Slovenskej republiky je velmi pochybný. Je možné, že v právnom štáte by bol zatknutý alebo vykázaný z jeho územia. Na území Spojených štátov je Kirschbaum nežiadúcou osobou. Čo sa však dnešného Slovenska týka, zdá sa, že nemusí mať žiadne obavy. Nedávno tlač priniesla správu, že Kirschbaumovi odhalili v jeho rodnom dome v Dolných Vesteniciach za jeho prítomnosti pamätnú tabuľu. Odhalil ju poslanec HZDS Arpád Tarnóczy! (Pravda, 5.4.1997)
V súvislosti s Kirschbaumom treba referovať aj o jeho zviditeľnení
prostredníctvom tradične neoľudáckej Slovenskej televízie (STV). 18. marca 1997 pred desiatou hodinou (večer) sa zjavil na STV 1 počas správ sám pán bývalý generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Kirschbaum osobne. Moderátorka ho milo privítala ako významnu osobnosť, pán profesor sem, pán profesor tam... je to velmi vzácne a milé stretnutie pre nás
. Potom sa pýtala a pán generálny tajomník HSĽS, osoba odsúdená na dlhoročné väzenie (o tom pochopitelne nepadlo ani slovo), osoba, ktorá má aj dnes zakázaný vstup na pôdu Spojených štátov (aj o tom sa mlčalo), vysokopostavený fašistický pohlavár vysvetľoval, ako on vlastne proti fašizmu bojoval, ako šíril pravdu o Slovensku, počas svojej diplomatickej kariery v rokoch 1940-1945 a aj potom, na pôde Svetového kongresu Slovákov. Ako šíril o našom národe pravdu, aký sme kultúrny a vzdelaný národ. Ako túžime po slobode a samostatnosti. Potom sa rozlúčil s moderátorkou a tá povedala slová, na ktoré som dlho čakal: Toto je čierny deň
. Vo svojej naivite som sa nazdával, že komentuje návštevu popredného fašistu v štúdiu STV, ale bol to môj osobný omyl. Ďalšia správa sa totiž (iste nie náhodou) týkala Izraela. Slovenská televízia tlmočila rozhorčenie Palestínčanov nad výstavbou sídliska vo východnom Jeruzaleme. Cela veta znela: Toto je čierny deň v histórii mierového procesu na Blízkom východe. Izraelské buldozéry sprevádzané po zuby ozbrojenými vojakmi začali výkopové práce...
Deportácie
26.3.1997 sa konala v priestoroch Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici v Bratislave spomienková slávnosť pri príležitosti 55. výročia začiatku deportácií zo Slovenska. Na spomienkovej slávnosti predniesol svoj príspevok okrem iných osobností aj známy slovenský publicista a spisovateľ Martin M. Šimečka. Jeho príspevok sa zaoberal otázkami kolektívnej zodpovednosti a kolektívnej viny. Citujem z príspevku:
V dejinách Slovenska sú totiž deportácie Židov a všetko, čo s nimi súviselo, prvým zločinom, za ktorý nesú Slováci kolektívnu zodpovednosť ako národ. Zámerne nehovorím o kolektívnej vine, pretože tento pojem má politický a právny rozmer, ktorý mi znemožňuje používať ho v rovine mravnej.
Ešte v ten istý deň reagovala STV vo svojich hlavných večerných správach na príspevok M. Šimečku. V príkrom rozpore so skutočnosťou falšoval redaktor STV pána Šimečku a vložil
mu do úst slová o kolektívnom zločine slovenského národa
proti Židom.
Celá kauza vyvolala opäť jeden z mnohých protestov ÚZ ŽNO, ktorým v posledných rokoch márne a bezvýsledne bombardujeme zodpovedné inštitúcie aj verejnú mienku. Protest bol odoslaný 1.4.1997. Slovenská televízia náš protest ignorovala (ako aj príslušný tlačový zákon) a žiadnu opravu nezverejnila.
Aj denník Slovenská Republika, ktorý je blízky vláde, sa vyjadril k prejavu M. M. Šimečku sebe vlastným spôsobom. 5.6.1997 bol v tomto denníku uverejnený článok poslanca za HZDS Romana Hofbauera. Podobne ako STV, tak aj Hofbauer prekrucuje význam prejavu M. M. Šimečku a opakovane ho obviňuje, že odsúdil celý slovenský národ ako vinníka deportácií. Pritom, podľa Hofbauera, Slovenský štát bol jediný v Európe, ktorý roku 1942 zastavil deportácie Židov
. Hofbauer žiada prokuratúru, aby sa na prejav Milana Šimečku pozrela, a naznačuje, že sa dopustil svojim prejavom trestného činu (alebo viacerých trestných činov), súčasne obviňuje Bibliu z rasizmu proti všetkým národom s výnimkou Židov a dodáva, že podľa toho, čo počul, nie je vytvorenie Karpatského euroregiónu žiadnou náhodou, ale jedná sa o plánovanú prípravu na vyvraždenie Slovákov, ktorých majú nahradiť utečenci z Blízkeho východu, ale určite to nebudú Filištínci
!! Hofbauer je známy svojimi dych vyrážajúcimi konštrukciami, ktoré bez akojkoľvek urážky poukazujú, že v jeho prípade stojí za jeho článkami skôr diagnóza, ako politika. Je na to veľa príkladov. Ako všetci jemu podobní vidí svet ako komplikované židovské sprisahanie, pričom je všetko vopred presne určené. Aspoň Hofbauerovi je dozadu všetko jasné. Chorí ľudia sa môžu vyskytnúť všade, tragické však je, že tento človek nesedí tam, kde by mal sedieť, ale je poslancom slovenského parlamentu.
Musím však uznať, že nie je jediný, a aj to, že podobné prípady odborná literatúra aj politický život poznajú.
V židovských rukách
Poslanec slovenského parlamentu za KDH František Mikloško nedávno popisoval rozhovor s nemenovaným kolegom, poslancom za HZDS, v ktorom ho dotyčný poslanec varoval
, pretože Slovensko sa dostáva do židovských rúk
! Keď je takéto myslenie bežné medzi poslancami slovenského parlamentu, tak už sa vlastne niet čo diviť článkom katolíckeho aktivistu Antona Seleckého, ktorý v časopise M Rosa
z mája a júna 1997 prezentuje názory, že Hitler a jeho režim boli vytvorení Židmi, že cieľom Židovstva je získať moc nad celým svetom, Protokoly sionských mudrcov
sú pravé a popisujú, ako sa Židia snažia o svetovládu, atď., atď.
Provládna Slovenská Republika, ktorej obsah pravidelne dopĺňajú antisemitské články a poznámky, sa prejavila aj posledný májový deň 1997. Maroš Smolec, syn známeho plagiátora, bývalého komunistického politruka, dnes poslanca za HZDS Jána Smoleca, napísal, že slovenská opozícia je odnárodnená a maďarsko-židovská
. Slovník poznáme jednak z mnohých článkov súdruha Smoleca staršieho a tiež z tlače smutne preslávenej Tretej ríše, kde by tandem Smolec/Smolec mohol nájsť bohaté zdroje inšpirácie. Nuž, Smolci môžu byť na seba vzájomne hrdí, presadit sa v slovenskej konkurencii r. 1997 nie je jednoduché. Ponuka je dosť bohatá.
Denník Slovenská Republika oslovuje skôr jednoduchšieho človeka, čítajú ho prevažne starší ľudia, penzisti, viac na vidieku, ako v mestách a skôr ľudia s nižším, ako s vyšším vzdelaním. Opak charakterizuje Literárny týždenník, ktorý mal vždy ambície byť časopisom vzdelaných literátov, ale občas zablúdi na široké polia antisemitské. V Literárnom týždenníku zo dňa 16.1.1997 na str. 7 je článok, popierajúci jestvovanie holokaustu a označujúci celý holokaust za obrovský židovský podvod. Argumenty revizionistov sú označené ako dôkazy a cyklón B za nevinný plyn určený na odvšivovanie osôb a šatstva! Ako autor sa podpísal Pichňa.
Tiso - vynikajúca osobnosť
Ako v minulosti, tak aj teraz sa v jarných mesiacoch objavili oslavné akcie za Tisa. Najvýznamnejšie boli zhromaždenia pri príležitosti päťdesiateho výročia Tisovej popravy (18. 4.). Na viacerých miestach Slovenska sa objavili rôzne výzvy na uctenie si pamiatky mučedníka
. Aj významní predstavitelia katolíckej cirkvi sa pozitívne vyjadrili k Tisovi. Kardinál Korec slúžil 18.4.1997 v Nitre zádušnú omšu za Tisa. Na túto skutočnosť reagoval ÚZ ŽNO spolu s bratislavskou organizáciou B'nai B'rith Tolerancia otvoreným listom. Kardinál odpovedal, síce veľmi zdvorilo, ale bez toho, aby reflektoval obsah našeho listu. (Korešpondencia bola zverejnená v denníku Práca, 3.5.1997).
Okrem kardinála Koreca si pamiatku J. Tisa svojským spôsobom uctili aj skinheadi, ktorí 14.3.1997 pochodovali z Martinského cintorína do centra Bratislavy, pričom skandovali fašistické heslá. Počas pochodu boli snímaní policajnými kameramanmi. Hovorca polície oznámil, že viacerí identifikovaní budú políciou obvinení z trestného činu podľa paragrafu 260 trestného zákona, čo zodpovedá trestnej sadzbe jedného až piatich rokov.
Na margo hnutia skínov patrí aj ďalší, veľmi závažný antisemitský útok. Je to už druhý prepad bratislavského rabína Barucha Myersa, ktorý sa odohral 6.12.1996 v obedňajšom čase na Rybnom námestí. Skupina troch mladých skínov napadla rabína, ktorému sa podarilo utiecť vďaka pomoci náhodných chodcov. Motív tohoto útoku bol jednoznačne rasový. Pripomínam, že prvý útok skínov na B. Myersa sa odohral v nedeľu 5.9.1993. Polícia vtedy zistila pachateľov, ale slovenská justícia ich neodsúdila.
V súvislosti so 14. marcom sa objavili aj slávnostné akadémie
, nie je však známe, že by sa ich zúčastinili členovia slovenskej vlády.
Ešte v minulom roku (13.10.1996) bol v Bytči slávnostne otvorený rodný dom a pamätná izba J. Tisa. Najväčšiu zásluhu
na otvorení má Spoločnosť priateľov zahraničnej Matice slovenskej
. Otvorenia sa zúčastnilo niekoľko sto ľudí. Zriaďovatelia pamätnej izby (to sú krajania, o ktorých hovorí Zákon o zahraničných Slovákoch) vyzvali slovenský parlament, aby zabránil protinárodným a inokresťanským silám rozširovať lži o prvom slovenskom prezidentovi
a aby poslanci zaviazali komisiu historikov spravodlivo zhodnotiť čas ich mladosti
! (SME, 15.10.1996). Za osem mesiacov navštívilo Tisov dom asi dvetisíc ľudí, medzi nimi aj školské výpravy! (SME, 24.6.1997) Otvorenie rodného domu J. Tisa komentoval aj predseda Konferencie biskupov Slovenska, banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Na otázku ČTK, ako sa díva na otvorenie rodného domu J. Tisa, Baláž odpovedal, že pre náš národ bol Tiso výnimočnou a vynikajúcou osobnosťou
. Pre židovskú komunitu je postoj biskupa Baláža o to väčším sklamaním, že sa opakovane prezentoval svojimi pozitívnymi občianskými postojmi, ktoré hájil proti násiliu zo strany štátnej moci. Je tiež častým kritikom nacionalizmu, vystúpil z Matice slovenskej. Jeho apologetika Tisa je pre nás ťažko pochopitelná.
Nielen katolícka cirkev, ale aj štátna moc si pripomína J. Tisa. Dostal sa mi do rúk katalóg firmy Klant MB, ktorá ponúka v rámci aukcie numizmatického materiálu sadu zlatých medailí tematicky venovaných 50. výročiu ukončenia vlády dr. Jozefa Tisa. Podľa údajov z katalógu boli razené v r. 1995 v štátnej mincovni v Kremnici. (Cena sady je 150 000 Sk.)
Najnovšia správa, ktorá referuje o oslavách Tisa, bola uverejnená 8.7.1997. V Čakajovciach pri Nitre odhalili za prítomnosti primátora Nitry V. Libanta dve dvojmetrové, zlato natreté sochy J. Tisa a A. Hlinku. Následne protestovala Demokratická strana v Nitre a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov.
Ani na fotografii
Aby množstvo uvedených faktov nezapôsobilo na prípadného vytrvalého čitateľa depresívne, uvediem na záver jedno pozitívum. Je to zároveň poriadna facka pre všetkých ctitelov J. Tisa. Starosta Altöttingu, pútnického miesta slovenských neofašistov, Herbert Hofauer zakázal zhromaždenie pri príležitosti 50. výročia Tisovej popravy. Pre svoje rozhodnutie uviedol dva hlavné dôvody: Nechce, aby sa v meste konali fašistické alebo nacionálno-socialistické oslavy, a praje si, aby mestu ostal pútnický charakter. Po rozhovore so slovenským organizátorom mu bolo jasné, že pripravovaná akcia má politický a nie pútnický charakter. (SME, 17.4.1997) V uvedenom interview dôrazne varoval slovenských návštevníkov: Nestrpíme, aby bola v Altöttingu vyvesená či len jedna Tisova fotografia, je zakázané ich verejné vystavenie.
" Keď je toto dnešná skutočnosť v Nemecku, tak snáď jestvuje nádej aj pre Slovensko.