Recenzia s prológom

U nás na Slovensku

Kniha Ivana A. Petranského Život pod hviezdou - osudy Tomáša Dezidera Munka, vydaná v Prešove (2008), je, jemne povedané, zvláštnym spracovaním životných osudov židovskej rodiny Munkovcov, ktorí žili na Slovensku v prvej polovici 20. st. Hlavnou postavou knihy je Tomáš Dezider Munk (1924), avšak kniha sa venuje aj jeho rodičom. Matka Tomáša, Gizela, rodená Kohnová (1900), sa po krátkom manželstve s Eugenom Policerom rozviedla a už roku 1923 sa opätovne vydala za Filipa Františka Munka (1895). Munkovci patrili do spoločensky lepšie situovanej vrstvy, charakterizovalo ich dobré vzdelanie, vzťah k hudbe spojený so schopnosťou vynikajúcej hry na klavíri, dokonalá znalosť viacerých cudzích jazykov (pričom za cudzí jazyk sa nepovažovala nemčina, maďarčina a slovenčina), neuveriteľne kultivovaný rukopis, láska k horám a turistike. V roku 1924 pribudol do rodiny Munkovcov v Budapešti narodený starší syn Tomáš Dezider, o šesť rokov neskôr sa v Bratislave narodil mladší syn Juraj (1930). Munkovci žili v peknom, harmonickom manželstve, zjavne si rozumeli a boli spokojní so životom. Bývali na viacerých miestach, v Lučenci, Bratislave a napokon v Ružomberku. Otec rodiny, František Munk, pracoval ako vysokopostavený úradník, respektíve riaditeľ významných slovenských podnikov. Rodina bývala v krásnom, priestrannom byte, samozrejmou súčasťou domácnosti boli nemecky hovoriaca vychovávateľka detí a kuchárka.

Autor knihy Ivan A. Petranský urobil obrovský kus archívnej práce, zhromaždil fotografie, dokumenty, popísal školy, triedy a učiteľov, ktorí učili Munkovcov - rodičov aj ich deti, zachytil religiózne rozdelenie žiakov, kvalitu výučby a povesť jednotlivých učiteľov, hmotné pomery, atmosféru doby, problémy škôl, ktoré navštevovali, a množstvo ďalších reálií, ktoré by čitateľom Roš chodešu až prekvapujúco dobre známe (vrátane fotografii, ktoré sú akoby vytiahnuté z vlastného rodinného albumu).

Napriek predošlému úprimnému holdu autorovej pracovitosti a kvalite jeho archívneho materiálu nebudem pokračovať v chvále recenzovanej knihy, pretože svojim spôsobom vo mne vyvoláva veľmi negatívne pocity. Sú reakciou na spracovanie posledných rokov života Munkovcov. Munkovci sa nedožili oslobodenia, celá rodina bola v rokoch holokaustu vyvraždená. Ale vrátim sa k recenzovanej knihe a jej (autorovmu) videniu sveta.

Spomeniem dva dokumenty z úvodnej časti knihy: Prvý je citát z kresťanského evanjelia podľa Matúša: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha a druhý dokument je faximílie rodného listu Tomáša Dezidera Munka, ktoré je na prvej vnútornej strane knihy. Z rodného listu sa dozvedáme, že Tomáš Dezider, chlapec, izr. náboženstva, vystúpil aj so svojimi rodičmi 4. januára 1938 z izr. cirkvi a ostáva v stave bez vyznania. Zaznačili to v apríli 1938. A tu sa dostávame k ťažisku knihy a k tomu, čo vo mne vyvoláva negatívne pocity. Skoro 45ročný František Munk, zrelý, rozhľadený a vzdelaný človek v zodpovednom postavení, ktorý začiatkom roku 1938 prestupuje do vzťahu bez vyznania, a spolu s nim jeho zjavne so životom spokojná usmievavá manželka a dve mimoriadne vydarené a talentované deti vstupujú do katolíckej cirkvi. Stalo sa tak koncom roku 1939 (!), teda niekoľko mesiacov po vyhlásení Slovenského štátu a po prijatí prvých rasových zákonov. Vzhľadom na reálie, ktoré dobre poznáme, nekritizujem rozhodnutie rodiny, ale jeho knižnú reflexiu.

Podľa svedomia môjho...

Autor Ivan Petranský sa zjavne zameriava na to, aby presvedčil čitateľa o úprimnosti a hĺbke katolíckeho náboženského presvedčenia Munkovcov. V nie náhodou uverejnenej fotografickej reprodukcii dopisu Františka Munka biskupovi Vojtaššákovi môžeme čítať: Podľa svedomia môjho, duševne a so srdcom som už dávno členom Cirkvi Kristovej. Niekoho to presvedčí, niekto to bude vidieť inak. A autor, snažiac sa rozptýliť skepsu, vyplývajúcu zo sily časovej sekvencie, dodáva, že na rozdiel od mnohých iných, ktorí konvertovali z konjunkturálnych dôvodov, rodina Munkovcov to myslela vážne. Starší syn sa dokonca stal novicom jezuitského rádu. Kniha zdôrazňuje silu jeho kresťanského presvedčenia, reprodukuje pohľadnice a obrázky s kresťanskými motívmi, ktoré posielal blízkym ľuďom. História Tomáša Dezidera končí, ako som už uviedol, tragicky. Po potlačení povstania (autor sa označeniu SNP v skrátenej aj plnej podobe zjavne vyhýba) kontrolu nad Slovenskom preberajú nacisti a Tomáša, napriek odporu jeho nadriadených, odvlečú z kláštora. O niekoľko mesiacov neskôr zahynie v koncentračnom tábore spolu so svojim otcom. Podobný osud čaká aj jeho matku a mladšieho brata Juraja.

Každý z nás môže uveriť úprimnosti konverzie Munkovcov alebo o nej pochybovať. Aj autor má toto právo. Ale vzhľadom na extrémne okolnosti, ktoré sprevádzali celú existenciu židovskej komunity na Slovensku v rokoch Slovenského štátu, je videnie udalostí optikou Petranského knihy nešťastné. Výsledkom takéhoto písania je tendenčné dielo, ktoré u ľudí, ktorí zažili holokaust, prípadne u ich potomkov môže vyvolať silne negatívne emócie.

Predstavme si fiktívny príbeh: Kresťanská rodina, v časoch prenasledovania kresťanov za Néra odpadne od svojej viery a úprimne (či „úprimne") sa prihlási k rímskemu úradnému kultu. Rímske úrady časom zistia, že sú to bývalí kresťania a tak ich podhodia šelmám v cirkuse. Po ich smrti napíšme oslavnú knihu velebiacu oddanosť celej rodiny kultu Jupitera a ostatných rímskych bohov, zdôraznime, ako verne slúžili Jupiterovi a ako statočne pre neho trpeli v aréne (možno naozaj umreli s modlitbou k Jupiterovi na perách). Nuž pre koho ako, ale pre mňa je táto optika veľmi pokrivená.

Ale píšem recenziu a k nej patrí aj záver: V knihe Ivana A. Petranského je veľa pekného, veľa príjemného, ale aj veľa katolíckou ideológiou a katolíckym videním sveta podfarbeného čítania. Aj keď to nie je explicitne napísané, z knihy kričí veta toto je ten dobrý Žid, ktorý uveril v Krista. Autorovmu videniu udalostí z obdobia holokaustu zjavne chýba empátia. Prečítajte si jeho knihu, ale nezabudnite byť skeptickí.

Pamäť národa

Dodávam, že I. A. Petranský je nástupcom zosnulého Jána Langoša na mieste predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa. Je aj bývalým pracovníkom Matice Slovenskej a bývalým archivárom arcibiskupského úradu v Trnave.