Stalo sa už tradíciou, že pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky udeľuje prezident Slovenskej republiky najvyššie štátne vyznamenania. Dostávajú ich osoby, ktoré sa mimoriadne zaslúžia o rozvoj spoločnosti alebo hodnôt, ku ktorým sa spoločnosť hlási. Presnejšie povedané, mali by ich dostávať. Skutočnosť je však iná. Medzi vyznamenanými sa občas objavia aj také mená, ktoré v žiadnom prípade nemožno spájať s pozitívnymi hodnotami, skôr naopak. Inak tomu nebolo ani tohto roku. Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster vyznamenal začiatkom januára 17 osôb. Jednoznačne najkotraverznejšou osobou zo skupiny vyznamenaných bol 92ročný Jozef Augustín Mikuš, ktorý dostal najvyššie štátne vyznamenanie - Pribinov kríž I. triedy za zásluhy v boji Slovákov za štátnu samostatnosť
. Jeho oficiálny životopis vydaný pri príležitosti vyznamenania končí niekedy v roku 1936 a následne pokračuje po roku 1945.
Ak si niekto myslí, že počas rokov 1936 až 1945 žil Jozef A. Mikuš na Slovensku v ilegalite, tak sa veľmi mýli. J. A. Mikuš bol významným predstaviteľom Slovenského štátu a vrchol svojej životnej kariéry prežil ako diplomat Tisovho režimu. Po vojne ho opakovane zatkli a prepustili. Ešte pred komunistickým prevratom sa mu podarilo utiecť do Paríža, neskoršie sa usadil v Spojených štátoch. Počas celého svojho života bol publikačne činný. Vo svojich prácach obhajoval Slovenský štát 1939-45, Tisov režim a spoluprácu režimu s nacistami. Slovenské národné povstanie opísal J. Mikuš ako národnú katastrofu.
Návrh na vyznamenanie Mikuša podal minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Minister Čarnogurský svoj návrh pred predstaviteľmi tlače zdôvodnil tým, že Mikuš musel utiecť pred prenasledovaním, ktoré voči nemu viedla komunistami infiltrovaná polícia, a že napísal množstvo kníh o Slovensku a Slovákoch. Podľa tlače uviedol, že pri hodnotení dnešných Slovákov by sme sa nemali riadiť jednostranným politickým alebo ideologickým pohľadom
. Trochu iné stanovisko k škandálnemu vyznamenaniu zaujalo 5 významných slovenských historikov. Napriek negatívnym reakciám časti médií sa prezidentská kancelária škandalóznym prípadom nezaoberá. Minister Čarnogurský rovnako ako skupina nacionalistických historikov vyznamenanie Mikuša schvaľuje.
Stanovisko slovenských historikov
S veľkým prekvapením, hlbokým znepokojením a rozhorčením sme prijali rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky udeliť najvyššie štátne vyznamenanie Jozefovi A. Mikušovi. Dôvodom vyznamenania mali byť jeho zásluhy v boji za slovenskú štátnosť. Vzhľadom na naše poznatky o osobe a činnosti Jozefa A. Mikuša, ktoré ako historici máme, vyjadrujeme svoj protest proti takémuto znehodnoteniu najvyššieho štátneho vyznamenania. Postoj Jozefa A. Mikuša k samostatnosti Slovenska nevyplýval z presadzovania a obhajovania demokratických princípov, ale z obhajoby vojnového slovenského štátu, vrátane jeho politického režimu. Súčasne je pre takéto vyznamenanie neprijateľný jeho xenofóbny postoj voči Čechom a Židom, ale i voči iným národom, ďalej obhajovanie spolupráce J. Tisa s nacistickým Nemeckom a Mikušom opakovane prezentovaný opovržlivý postoj voči prezidentovi T. G. Masarykovi, ktorého význam v boji za demokraciu a slobodu uznáva celý demokratický svet. Dovoľujeme si upozorniť, že Slovenská republika nie je nástupníckym štátom vojnového Slovenského štátu, ale demokratickej Československej republiky, uznanej v priebehu I. svetovej vojny štátmi Dohody. Toto uznanie bolo potvrdené opätovne na začiatku II. svetovej vojny, kedy bolo Československo zaradené medzi štáty vedúce vojnu s nacistickým Nemeckom a jeho satelitmi. Jedným zo zásadných potvrdení opodstatnenosti takéhoto zaradenia bolo i Slovenské národné povstanie proti fašizmu. 29. august, deň vypuknutia Slovenského národného povstania, je v Slovenskej republike štátnym sviatkom a je jedným z pilierov slovenskej antifašistickej a demokratickej tradície. Jozef A. Mikuš je však zásadným odporcom tejto tradície. Myslíme si, že každý štát by mal mať tradície, ku ktorým sa hlási, ujasnené. Žiaľ, musíme konštatovať, že udelenie štátneho vyznamenania osobe, ktorá stála na strane odporcov obnovy demokracie na Slovensku a svoj postoj dodnes nezmenila, nebolo po roku 1993 prvým. Zverejnenie tohto nášho stanoviska považujeme za vec našej profesionálnej cti a zároveň občianskej povinnosti, pretože nám záleží na dobrom mene Slovenska v prvom rade u štátov protihitlerovskej koalície, ktoré sú zakladateľmi NATO a súčasťou Európskej únie ako i u ostatných demokratických štátov.
Dňa 14.1.2002, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Dušan Kováč, Eduard Nižňanský, Katarína Zavacká