Prišli sme na slávnostné odhalenie pamätníka obetiam holocaustu, deportovaným z koncentračného tábora v Seredi do vykynožovacích táborov. Bol som väzňom tohto tábora v jeho najťažšom období, keď ho po vypuknutí Povstania prevzal nemecký Sicherheitsdienst a keď veliteľom seredského tábora bol povestný SS-Hauptsturmführer Alois Brunner, jeden z najsurovejších vrahov v Eichmannovej družine.
Z tohto miesta vypravovali deportačné vlaky do Osvienčima, Sachsenhausena, Ravensbrücku a nakoniec do Terezína. Vyviezli 13 500 ľudí, z ktorých 10 000 zahynulo. K obetiam tejto deportačnej vlny treba pripočítať aj osoby, ktoré nacistické bezpečnostné jednotky při raziách v horách a mestských skrýšach svojím Sonderbehandlungom zavraždili na mieste. Odhalujeme pamätník, ktorý nahradzuje viac ako desaťtisíc náhrobných kameňov mrtvym bez hrobu. Pamätník tu bude stáť nielen ako symbol našej úcty k obetiam, ale aj preto, aby sa na túto tragédiu nikdy nemohlo zabudnúť.
Hlavným dodavateľom väzňov do seredského tábora bola špeciálna protižidovská jednotka Sicherheitsdienstu, ktorá sídlila na Edlovej, dnes Podjavorinskej ulici. Tu zhromažďovali židovské osoby, zadržané při raziách a domových prehliadkach. Subdodavateľmi židovských väzňov pre Edlovú ulicu boli aj príslušníciPohotovostných oddielov Hlinkovej gardy i Ústredňa štátnej bezpečnosti, ktorá mala k dispozícii evidenciu Židov a zrejme aj sieť svojich udavačov.
Brunner sa osobne zaangažoval za prevezenie Gizely Fleischmannovej z ilavského väzenia do Serede a zaradil ju do najbližšieho transportu s označením R.u. (Rückkehr unerwünscht). Gizela bola smelá organizátorka židovského odporu a židovskej svojpomoci. Simon Wiesenthal pri svojej návšteve v Bratislave tuto odvážnu ženuoznačil za slovenskú Janu z Arcu. Jana z Arcu bola upálená na hranici, Gizela Fleischmannová splynovaná v Osvienčine. Zaslúžila by si, aby v Bratislave, kde pôsobila, jej menom pomenovali ulicu alebo aspoň uličku.
Mňa zo seredského tábora zaradili do takzvaného sonderkommanda, do skupiny 20 väzňov vo veku od 20 do 30 rokov, ktorú eskortovali do Bratislavy na vykopávanie nevybuchnutých leteckých bômb v zimnom prístave po nálete amerických bombardérov na rafinériu Apolo. Väznili nás na bratislavskej Kuchajde, v priestoroch jediného pracovného práporu, ktorý z pracovného zboru MNO po povstaní zostal v Hašíkovej armáde. Dôstojníci wehrmachtu, a tým menej strážcovia väzňov, s nami otrokmi, okrem pracovných povelov, nekomunikovali. Iba raz, keď bol s nami sám, nás dôstojník-pyrotechnik povzbudzoval, že v južnom Francúzsku, kde vykonával rovnakú činnosť, väzni vydržali vyše 6 mesiacov. My sme bomby vykopali skôr, bolo ich zrejme menej.
DnešnáSlovenská národná galéria v Bratislave na Vajanského nábreží bola pôvodne kasáreň. Na prelome rokov 1944- 45 tu boli ubikácie nemeckých jednotiek. Veliteľ kasárne si vyžiadal od Brunnera 20 väzňov na sobotné generálne čistenie rajónov, čo znamenalo chodby a najmä záchody. Brunner dal k dispozícii svoje Aussenkommando. Za revu, nadávok, kopancov a namierených automatov sme drhli záchody a chodby. Tu som plne pochopil, ako bolia urážky a poníženia, čo môže aj zdravého mladého muža dohnať k samovražde. Nemecký veliteľ zrejme potreboval odreagovať strach z blížiacej sa neodvratnej porážky a posledný raz chcel vychutnať, ako chutí neobmedzená moc nad podľudmi.
Po asanácii bratislavského zimného prístavu od leteckých bomb nás eskortovali späť do Serede, kde sme čakali na transport. Tu prítomného starostu mesta Sered bude asi zaujímať, že medzi väzňami koncentračného tábora bol seredský občan, pán Müller. Mal zrejme aj kontakty s občanmi mimo tábora, lebo mal vždy čerstvé informácie o priebehu vojny, šíril optimizmus a nádej. Čas pracoval pre nás. A znamenal nádej na záchranu životov.
Začiatkom marca 1945 sme v dobytčích vagónoch nastúpili cestu do Terezína, kde sme sa naozaj dožili oslobodenia. Zo svojich spolucestujúcich
v našom vagóne spomínam si na Inž. Mikuláša Gregora, rodáka z východného Slovenska, vysokoškolského profesora, vynikajúceho vedca a pedagóga. Zo zamrežovaných vetracích okienok nášho vagóna sme videli, že sa vezieme cez Prahu, a teda asi do Terezína. Spolucestujúci doktor Ladislav Blum nám opakovane spieval áriu Jeníka z Predanej nevesty v českom znení. L. Blum sa potom stal špičkovým spevákom v libereckom divadle a hlavným kantorom pražskej židovskej náboženskej obce. Všetci cestujúci
v našom vagóne boli statoční ľudia, ktorí nikdy neprišli do konfliktu so zákonom, kým platili demokratické poriadky.
Malá náhodná vzorka z jedného deportačného vagóna ukazuje, aký cenný ľudský potenciál stratila nielen slovenská židovská komunita, ale celé Slovensko. Holocaust bol nielen najväčšou masovou vraždou nevinných, nielen zločinom proti ľudskosti, ale aj proti krajine, ktorá bola a je naším domovom.
(Prejav L. Zajaca pri odhalení pomníku22.12.1998 v Seredi.)