Odtabuizovaný prápor

Stretnutie bývalých zaradencov v Bratislave Pri príležitosti 10. výročia celosvetového stretnutia bývalých zaradencov VI. robotného práporu v máji 1992 v Piešťanoch sa v máji 2002 v priestoroch ŽNO v Bratislave uskutočnilo ďalšie stretnutie bývalých zaradencov VI. robotného práporu. Prítomných bolo 66 účastníkov, z toho 11 vdôv po bývalých zaradencoch, hostia z Izraelu, medzi nimi aj honorárny konzul SR v Izraeli a predseda Spolku čsl. prisťahovalcov do Izraela N. Steiner, zástupkyňa Múzea holokaustu vo Washingtone M. Vadkerty, bývalí zaradenci VI. práporu z Českej republiky a Holandska. Ďalej predstavitelia významných politologických a historických inštitúcií - pplk. dr. P. Švanda z Vojenského historického archívu v Trnave, dr. K. Zavacká z Ústavu štátu a práva SAV, dr. J. Jablonický, bývalý riaditeľ Politologického kabinetu SAV, dr. D. Tóth, zástupca riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici, dr. Z. Zudová-Lešková, pracovníčka VHÚ v Prahe, prof. dr. P. Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave, ako aj vedúci predstavitelia Zväzu židovských náboženských obcí v SR a ŽNO v Bratislave.

Po prejave predsedu Výboru zaradencov VI. robotného práporu ing. Berca Kneža-Schönbruna, v rámci ktorého si prítomní minútou ticha uctili pamiatku príslušníkov práporu, ktorí už navždy opustili naše rady, odzneli referáty k semináru ako súčasti tohto stretnutia. Ing. Knežo s odvolaním sa na záver stretnutia spred 10 rokov vyjasniť biele miesta, týkajúce sa doteraz tabuizovanej otázky vzniku a zániku tohto robotného práporu, bilancoval aktivity Výboru zaradencov VI. práporu. Osobitne vyzdvihol závery seminára k vyššie uvedenej téme zo 4. novembra 1993. Konštatoval, že v zborníku uverejnené materiály môžu slúžiť ako východisko pre spracovanie histórie robotného práporu, ako aj záver, že preradenie Židov z vojenskej prezenčnej služby do pracovných oddielov bolo diskriminačným, perzekučným opatrením vtedajšej vlády, a preto má byť zaradenie v VI. prápore uznané za politické väznenie podľa zákona č. 255/46 Zb..

Vývin tohto problému dozrel napokon k usporiadaniu seminára v dňoch 22. a 23. 11. 1995 v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Jeho výsledkom bolo vydanie zborníka referátov a spomienkových vystúpení, ktorý vznikol v súčinnosti s viacerými odbornými vedeckými inštitúciami. Tým bol dosiahnutý cieľ zaplniť biele miesta v histórii rokov 1939-45 v súvislosti s dejinami robotného práporu. Na záver vystúpenia ing. Knežo konštatoval, že vďaka skutočnostiam, uvedeným a faktograficky vecne doloženým na seminári, bolo dokázané, že príslušníci VI. práporu mali byť - ako posledný transport Židov zo Slovenska - poslaní do nacistických vykynožovacích táborov.

Dr. Petr Švanda, CSc., vo svojom referáte načrtol históriu a organizačnú štruktúru Pracovného zboru slovenskej armády od roku 1940. Konštatoval, že záujem o štúdium tohto fondu je značný, najmä pokiaľ ide o písomnosti VI. práporu, ktoré sú jasným dôkazom toho, ako si riešenie tzv. židovskej otázky predstavovali najvyšší funkcionári armády, keď na základe rasového princípu boli Židia a Cigáni zaraďovaní do pracovnej povinnosti a boli využívaní ako lacná pracovná sila. Dňa 31. 5. 1943 boli zaradenci práporu odovzdaní do pracovných táborov a stredísk ministerstva vnútra pod dozorom Hlinkovej gardy.

VI. prápor a deportácie

Ladislav Zajac sa vo svojom príspevku opieral predovšetkým o Zborník materiálov z nášho medzinárodného seminára v novembri 1995. V ňom je podrobne zdokumentovaná diskriminácia židovských a cigánskych zaradencov, ponižujúca ľudskú dôstojnosť. Nasadenie robotných rôt na veľké stavby malo všetky znaky nútených prác. Ministerstvo vnútra pripravovalo v apríli a v auguste 1942 deportácie zaradencov VI. práporu. Vo februári 1943 minister vnútra ohlasoval obnovenie transportov. MNO sa však podarilo deportácii práporu zabrániť.

Záchranu asi tisícky mužov spôsobila zhoda viacerých faktorov. Azda najrozhodujúcejším činiteľom bol priebeh vojny. Už koncom roku 1941 zaznamenali vojenskí odborníci prvé signály obratu - nemecká armáda utrpela prvú porážku pri Moskve, do vojny vstúpili USA, menili sa postoje dvoch slovenských divízií na východnom fronte, vojaci aj dôstojníci tu boli svedkami zločinov, ktoré nacisti napáchali.

Významným činiteľom bolo aj zloženie dôstojníckeho zboru slovenskej armády - starší dôstojníci bojovali ešte v prvej svetovej vojne v légiách za demokratické ČSR, mladší profesionálni dôstojníci absolvovali čs. vojenské školy. Ministerstvo vnútra bolo pod tlakom árizátorov, ktorí mali záujem zbaviť sa svedkov svojho nemorálneho obohacovania sa, MNO malo naopak záujem udržať si lacné pracovné sily pre vlastné stavebné zámery (letiská v Liptove a na Záhorí). Výnimočnosť záchrany zaradencov VI. práporu spočíva v tom, že sa nezachránili na základe osobnej výnimky za úplatky alebo po intervenciách a protekciách vplyvných ľudí, ale ako celá skupina.

Bol VI. prápor záchranou?

Alexander Bachnár vo svojom vystúpení konštatoval, že máloktoré obdobie a sotvaktorá udalosť poznačila naše osobné aj spoločenské bytie tak, ako práve roky v VI. prápore. Skutočnosť, že to všetko sa odohrávalo v podmienkach deportácií, že nebolo nikoho medzi nami, kto by nebol týmito udalosťami osobne postihnutý, ovplyvnila celkové naše ďalšie bytie. V priebehu posledných rokov sa 34 príslušníkov VI. práporu podujalo v memoárových materiáloch nájsť odpoveď na otázku: Bola príslušnosť k práporu akousi zábezpekou pred deportáciou do nacistických vykynožovacích táborov? Asher Lastovecký z Izraela v tejto súvislosti cituje vyjadrenia Tisa a Macha v tom zmysle, že slovenská vláda pripravila pre príslušníkov VI. práporu lepšiu prácu v Poľsku, ale súčasne cituje aj ministra národnej obrany Čatloša, že on ako minister týchto vojakov potrebuje na Slovensku.

Najvýraznejšie sa v tomto smere vyjadril náš už nebohý a azda najlepšie informovaný príslušník práporu, náš šéflekár v Juri Šaňo Pelach. Vo svojich memoároch (33 strán) konštatuje, že prápor bol pre nás záchranou pred deportáciou. My, ktorí sme to prežili, píše, sme vďační, že tento prápor vznikol a trval až do zastavenia pravidelných transportov do koncentračných táborov.

V tejto súvislosti sú zaujímavé aj názory niektorých našich priateľov o tom, aké motívy viedli vtedajších vojenských pohlavárov k vytvoreniu VI. práporu. Azda najvýstižnejšie to kvalifikoval opäť Šaňo Pelach, keď na jednej strane uvádza celý rad nám naklonených vojenských činiteľov, na druhej strane konštatuje, že oproti niektorým vojenským predstaviteľom, ktorí z alibistických alebo podobných motivácií označili vytvorenie práporu za pokus o záchranu Židov, cituje názor nám mimoriadne nakloneného mjr. Ševčíka, podľa ktorého ani dobrota Slovákov, ani náklonnosť k Židom, ale jednoduchá skutočnosť, že sa vytvorila pri MNO veľká jednotka tzv. pracovnej služby... a pretože nevedeli, čo so Židmi a Cigánmi, zaradili ich k týmto útvarom.

Nepriamo sa v tejto súvislosti dotkol problému vzťahu dôstojníckeho zboru k VI. práporu. Viliam Beco vo svojich memoároch spomína istého veliteľa roty, ktorý sa - podľa neho - správal v podstate slušne..., využíval židovský rozum, ba niekedy vysielal na ministerstvo svojho židovského výkonného u roty, prestrojeného na árijského poddôstojníka.

Pomerne častejšie sa v memoárových materiáloch objavuje zmienka o vzťahu slovenského civilného obyvateľstva k príslušníkom VI. práporu. Vo väčšine prípadov hodnotia tento vzťah prinajmenšom neutrálne, ba v nemálo prípadoch veľmi kladne. Popri pozitívnych príkladoch možno v materiáloch našich chlapcov nájsť aj príklady s opačným znamienkom, pričom najčastejšie sa tu objavuje meno svätopeterského evanjelického farára a tamojšieho notára.

Hajzle musia byť čisté

Často frekventovanou témou v spomienkových materiáloch sú problémy s náboženskými vzťahmi. Boli medzi nami hlboko nábožensky veriaci, boli aj nábožensky ľahostajní a boli aj ateisti. Pobožní boli združení v tzv. kóšeráckej rote, príslušníci ktorej sa každý deň modlili, nejedli bravčové mäso a po určitý čas dostávali aj kóšerné mäso. Erno Bartoš spomína na to, že v Trebišove im viackrát bolo umožnené v nastúpenom útvare pochodovať v sobotu do tamojšej synagógy, bolo im povolené namiesto kasárenského stravovania poberať tzv. relutum na kóšerné stravovanie v židovskej ľudovej kuchyni. Ladislav Grossmann - o.i. autor scenára oskarového filmu Obchod na korze - v súvislosti s možnosťou nábožensky sa vyžiť, cituje výkonného ich roty: Nech sa modlí, kto chce, hoci aj s remienkami a krychličkami na čele, ale hajzle musia byť čisté.

Alexander Bachnár vo svojom vystúpení cituje ešte spomienky na osudy zaradencov VI. práporu po jeho zrušení koncom mája 1943, o politickom školení, o výrobe falošných osobných dokladov, o útekoch (v šiestopráporáckom slangu sa to nazývalo hojlochovanie) k partizánom alebo do ilegality a svoje vystúpenie uzatvára konštatovaním, že tridsaťštyri memoárových materiálov je tridsaťštyri subjektívnych pohľadov na životné podmienky, na intelektuálny a citový svet viac ako jeden a pol tisíca vydedencov, poznačených bezmocnosťou a smútkom nad stratou svojich najbližších a hrozbou, že aj oni sa stanú obeťami strašnej vykynožovacej mašinérie.

Oprávnene možno konštatovať, že popri odbornej stránke seminár splnil aj nezanedbateľné spoločenské poslanie, ktoré našlo svoj výraz v priateľských besedách pri príležitosti recepcie, usporiadanej Židovskou náboženskou obcou v Bratislave.