Nekonečný príbeh pripomína voľba predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN). Pripomeňme si, že ustav je bez predsedu od tragickej smrti Jána Langoša v júni 2006. Kompetencie na voľbu má slovenský parlament. Podľa zákona je predseda správnej rady kľúčovou osobou ústavu, rozhoduje o jeho zameraní a činnosti. Podľa informácií z médií sa vládna koalícia dohodla, že post predsedu správnej rady ÚPN pripadne SNS vedenej Jánom Slotom. Práve táto strana neraz prejavila sympatie prezidentovi J. Tisovi a jeho fašistickému štátu.
Martinský hřbitov 13. 3. 2005 v den 66. výročí vzniku Slovenského státu
Slovensko nie je vyrovnané s vlastnou históriou. Časť slovenskej verejnosti, aj politických elít vyjadruje sympatie k Slovenskému štátu z rokov 1939 až 1945. Každá nová politická garnitúra sa k nemu opätovne a rôznym spôsobom deklaruje. Na jednej strane spektra stoja sily odmietajúce morálnu rehabilitáciu fašizmu, na druhej strane politici, ktorí sa snažia režim Slovenského štátu očistiť. Ak aj pripustia, že tento režim mal nejaké chyby, tak aj tie okamžite relativizujú alebo popierajú. Úlohou Ústavu pamäti národa je reflexia slovenských dejín v období dvoch totalít, fašistickej a komunistickej. V zmysle zákona má ústav sprístupňovať, skúmať zverejňovať a dokumentovať zločiny fašizmu a komunizmu v rokoch 1939 až 1989 spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanoch iných národností, teda nacistických, komunistických a iných zločinov proti mieru, ľudskosti alebo vojnových zločinov, ako aj iných represií z politických dôvodov, ktorých sa dopustili príslušníci slovenských a československých orgánov.
Miesto predsedy
Doterajšie pôsobenie ústavu sa nieslo v duchu a v rámci citovaného zákona. Ťažiskom bolo sprístupňovanie zoznamov spolupracovníkov Štb, ale prikročilo sa aj k dokumentácii prvej fáze arizácie, ktorú uskutočňoval Slovenský štát od počiatku svojej existencie. Avizovaná bola príprava zverejnenia ďalšej dokumentácie vrátane zoznamov arizátorov a zoznamov arizovaných židovských podnikov.
A tu sme pri koreni udalostí, ktoré svojou absurdnosťou vyrážajú dych. SNS navrhla na post predsedu správnej rady ÚPN viacerých kandidátov. Charakterizovala ich príslušnosť k Zväzu protikomunistického odboja
. Táto organizácia chápe pojem protikomunistický odboj trošku svojrázne. Priamo povedané, členov Hlinkovej gardy, Pohotovostných oddielov HG a sympatizantov fašizmu chápe ako bojovníkov proti komunizmu. Zväz protikomunistického odboja sa zúčastňuje mnohých otvorene fašistických stretnutí, v minulosti demonštroval v prospech odhalenia pamätnej tabule prezidentovi Tisovi, ktorý stál na čele fašistického štátu v rokoch 1939-45!! Zväz tvorí popri Matici Slovenskej, Slovenskej ľudovej strane, a dnes už zakázanej Slovenskej pospolitosti ai. základňu sympatizantov slovenského fašizmu.
V novembri minulého roku SNS nominovala na miesto predsedu správnej rady ÚPN predsedu Zväzu Arpáda Tarnóczyho, ktorý sa zviditeľnil ešte r. 1997 odhalením pamätnej tabule vtedy ešte žijúcemu pohlavárovi slovenského fašizmu Jozefovi Kirschbaumovi. Keď mu tlač pripomenula jeho škandalózne správanie v minulosti, tak sa vyjadril, že Kirschbaumovi aj tak súd nič nedokázal (čo je vecne nesprávne) a že komunizmus je oveľa horší, ako fašizmus. Naznačil tiež, že Židia sa do kauzy voľby predsedu správnej rady ÚPN nemajú pliesť, že ich názor nie je dôležitý, lebo ich je málo a že demokracia (podľa Tarnóczyho) je presadenie názoru väčšiny (!). Ale reakcia médií ho natoľko rozčúlila, že sa kandidatúry vzdal.
Smutné ale aj signifikantné je, že najsilnejšia opozičná strana - Slovenská demokratická a kresťanská únia bývalého premiéra Dzurindu v tom istom čase navrhla na post predsedu správnej rady bývalého riaditeľa zdiskreditovanej Slovenskej informačnej služby (SIS) Ladislava Pittnera známeho svojimi verejnými antisemitskými výrokmi, ktorý tiež vyjadril svoje sympatie k Tisovi.
Tarnóczy sa ešte raz stal kandidátom voľby a v druhom prípade mu vyjadrila podporu nielen SNS, ale aj opozičné Kresťansko demokratické hnutie. V tom čase zverejnil mesačník ZPKO oslavný článok na Otomara Kubalu, jedného z najodpornejších fašistických zločincov (odsúdený a popravený r. 1946), veliteľa pohotovostných oddielov HG v období po potlačení SNP. Na túto skutočnosť reagoval Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR protestným listom a zároveň vyzval všetky poslanecké kluby, aby sa od Tarnóczyho a jeho zväzu dištancovali. V dôsledku toho stratil Tarnóczy podporu v parlamente a z voľby sa stiahol. SNS ako kandidáta predstavila mladého, len 30 ročného historika z Matice Slovenskej Ivana Petranského. S Petranským nie je spojený žiaden škandál, pracuje v prostredí Matice a nie je známe, že by sa zúčastňoval profašistických aktivít. Avšak prostredie Matice Slovenskej v ktorom pracoval, jeho mladý vek a aj to, že je nominantom SNS vzbudzuje obavy. Ťažko si predstaviť, že by SNS, nezasahovala do zverejňovania materiálov, ktoré sú kritické k obdobiu Slovenského štátu.
Jediným vážnym protikandidátom Ivana Petranského je zatiaľ služobne najstarší poslanec slovenského parlamentu František Mikloško. Stojí za nim časť opozície a vzhľadom k tomu, že voľba je tajná, môže získať aj hlasy koaličných poslancov, ktorí nedokážu „stráviť" plazivú rehabilitáciu slovenského fašizmu.
Voľba predsedu správnej rady ÚPN na pôde parlamentu sa mala konať koncom januára 2007.
Kauza Sokol
Ján Sokol, metropolita slovenských katolíkov dostal v nevinnej TV diskusii otázku týkajúcu sa jeho vzťahu k Slovenskému štátu a Tisovi. Pán arcibiskup vyhlásil, že pána prezidenta Jozefa Tisa si váži, že si ho veľmi váži, lebo boli chudobnou rodinou, ale za pána prezidenta Tisa žili na úrovni
a okrem iného dodal, že obdobie Slovenského štátu bolo obdobím blahobytu
. Vyhlásenie arcibiskupa vzbudilo značný mediálny ohlas a rozhorčenie časti slovenskej spoločnosti. Samotná cirkev zaujala vyhýbavé stanovisko, biskupská konferencia považuje vyhlásenie arcibiskupa Sokola za jeho súkromný názor
, ale žiadne vlastné stanovisko nezaujala. Tlač upozornila, že slovenskí katolíci sa do dnešného dňa k Slovenského štátu nevyjadrili. Dosť zreteľne sa vyjadril premiér vlády Róbert Fico, ktorý povedal, že Tisov štát považuje za fašistický a tým je povedané všetko
. Diametrálne odlišný názor vyjadrila v TV diskusii jeho koaličná partnerka, podpredsedníčka SNS a zároveň podpredsedníčka parlamentu Anna Belousovová (Malíková), ktorá s rozhorčením odmietla predstavu, že Slovenský štát by mohol byť považovaný za fašistický. Reakciou ÚZ ŽNO bolo zverejnenie vyhlásenia, v ktorom odsudzujeme postoj arcibiskupa.
Ozvali sa aj hlasy, ktoré sa verejne stotožňujú s názormi Jána Sokola. 17. januára bol zverejnený list podpísaný 30 signatármi, na prvých miestach sú podpisy bývalého poslanca Augustína Mariána Húsku a riaditeľa STV Jozefa Darma. V liste označujú prezidenta Tisa za záchrancu Židov a kritiku Jána Sokola označujú za útok na slovenských katolíkov. Verejná výmena názorov bude nepochybne pokračovať. Ožila aj verejná diskusia o miere osobnej angažovanosti Jána Sokola v komunistickom režime. Sokol je totiž na materiáloch vlastnených ÚPN evidovaný ako dlhoročný kandidát tajnej spolupráce (1973-88) a v lete 1989 zaevidovaný ako agent Štb. Sám arcibiskup akúkoľvek spoluprácu alebo vinu odmieta. Konferencia biskupov Slovenska je na jeho strane. 12. januára 2007 prezentovala dokumenty, ktoré avizovala ako zásadné pri hľadaní pravdy o arcibiskupovej spolupráci s komunistickou Štb
. Podľa prítomných novinárov nepriniesli dokumenty nič nového ani zásadného.
K zvýšenému záujmu o minulosť Jána Sokola prispela aj podobná kauza arcibiskupa Stanislawa Wielgusa v Poľsku. Wielgus, tiež evidovaný ako spolupracovník komunistickej tajnej polície, sa k spolupráci priznal a odstúpil z funkcie. Predstavitelia slovenských katolíkov nevidia žiadnu analógiu. (17. 1. 2007)