Európa vďačí Židom za štýl v morálke

Ako sa z chemického inžiniera stane filozof?

K filozofii som sa dostával postupne. Spočiatku to bola filozofia prírodných vied a teória komplexných systémov. (Mladší brat) Fedor koncom sedemdesiatych rokov spolupracoval so skupinou pražských prognostikov, ktorú viedol Miloš Zeman. Spolu sme pre nich napísali dve-tri veci o metódach a modeloch prognózovania spoločenských javov, kde som mohol uplatniť niečo z toho, čím som sa zaoberal. Potom som sa zoznámil s Petrom Sýkorom, biológom, ktorý študoval v Prahe u Zdeňka Neubaueraa začali sme v jeho byte organizovať interdisciplinárne semináre. Schádzali sa tam ľudia z prírodných vied, aj rôznych humanitných disciplín. Chodil medzi nás aj Laco Kvasz, vtedy študent Matematicko-fyzikálnej fakulty, teraz filozof. Bol to Lacov nápad, aby som sa prihlásil do konkurzu za vedúceho novovznikajúcej katedry filozofie na MFF. Prihlásil som sa a prijali ma.

Tvoja rodina je silne poznačená holocaustom. Ako si vnímal v detstve pamiatku na otca, spomínala ho matka? V nektorých rodinách sa o zážitkoch prenasledovania vôbec nehovorilo, boli to tabuizované témy. Ako tomu bolo u Vás?

Nebola to tabuizovaná téma, ale hovorili sme o tom málo. Mamu spomienky príliš rozrušovali a my s bratom sme na to brali ohľad. Z toho mála, čo o otcovi povedala, sme vycítili, že ho mala veľmi rada a nikdy sa nevyrovnala s jeho stratou. Raz som sa mamy opýtal, prečo vlastne ostala sama s dvoma malými deťmi v Ľupči, až kým nás neznárodnili. Boli sme jediná židovská rodina v dedine (neskôr sa k nám pridala ešte mamina sestra, ktorá sa vrátila z Osvienčimu). Povedala mi, že dlho verila, že sa otec vráti a chcela, aby našiel všetko tak, ako to opustil. Keď prestala veriť, prefarbila si šaty na čierno a veľmi dlho chodila v čiernom.

Milan Šimečka označil pohreb Tvojej mamy ako silný zážitok naplnený dramatickým nábojom. Bol som medzi smútočnými hosťami a počúval, ako dnes už nežijúci Zolo Lenský hovoril o živote Tvojej mamy a o posledných hodinách života Tvojho otca počas pochodu smrti na jar roku 1945. Poznal si toto rozprávanie?

Vtedy sme to s Fedorom počuli prvý krát. Myslím, že ani mama nevedela, ako otec skončil.

Ako sa staviaš k otázkam zmiešaných manželstiev a ku komplexu problémov spojených s touto otázkou (výchova detí, náboženská identifikácia, halachické problémy atď.)?

Moja manželka je katolíčka, ale nikdy som s tým nemal problémy. Problémy mám skôr s tým, ako odpovedať na takéto otázky. Boli sme asimilovaná rodina a pravdu povediac až donedávna som neasimilovaného Žida ani nevidel. V mladosti mi mama často vyčítala, keď som niečo vyviedol, že toto by slušný Žid nikdy neurobil. Vytvoril som si takú predstavu, že Žid je abstinent, so silne vyvinutým morálnym inštinktom a úctou ku knihám. So slovom halacha som sa prvý krát stretol asi pred piatimi rokmi. Čítal som knihu rabína Solovejczika Halachický život, moc som tomu nerozumel, ale nadobudol som dojem, že halacha je hebrejské slovo pre označenie tohto morálneho inštinktu. Neskôr som sa od Miloša Žiaka dozvedel, že podľa halachy je iba taký človek Židom, ktorý má matku Židovku, a potom som sa dočítal, že halacha je súbor príkazov a zákazov o stravovaní, manželstve a sexe a o práci a sviatkoch. Trochu ma to sklamalo. Moje deti vedia o judaizme viac, ako som vedel donedávna ja, a vedia aj, čo je halacha. Bol by som rád, keby boli abstinenti so silne vyvinutým morálnym inštinktom a úctou ku knihám.

Maturoval si v r. 1958. Prečo si nezačal študovať na vysokej škole? Mal si problémy s kádrovým posudkom?

Svoj kádrový posudok som nikdy nevidel. Na priemyslovku som išiel preto, aby som získal nejakú kvalifikáciu a mohol čím skôr zarábať. Mama bola účtovníčka v Zberných surovinách a naša rodinná spotreba bola väčšia ako jej príjem. Kým som zmaturoval, stihla predať všetko, čo bolo v našej domácnosti na predaj. Okrem toho som bol aj dosť zlý žiak a o štúdiu na vysokej škole som vôbec nerozmýšľal.

Väčšinu svojho života si prežil v Československu pred rokom 1989. Verejnosť dobre pozná Tvojho mladšieho brata Fedora, ktorý patrí k najznámejším osobnostiam nežnej revolúcie 1989. Ako si vnímal režim pred rokom 1989? Čo ťa najviac iritovalo? Ako si vnímal rozdelenie Československej republiky?

Čo ja viem. V mladosti som často mával pocit človeka, ktorý sedí nad tanierom polievky a vždy, keď si chce vložiť lyžicu do úst, mu ju nejaká neviditeľná ruka odtlačí. Nikdy som nevedel, či je to tým, že som Žid alebo, že som syn kulaka, alebo som iba neschopný. Zrejme to bola neviditeľná ruka komunizmu. Iritovalo ma mnoho vecí, ale dnes ma už iritujú iné veci a na tie staré sa mi nechce spomínať. V čase, keď bol Fedor aktívny v Bratislave nahlas, sme pripravovali s Petrom Bugárom samizdatové vydanie antológie o filozofii mysle.

Rozdelenie Československa som vnímal ako niečo, čo sa nemalo stať. Dnes mnohí moji priatelia v Bratislave aj v Prahe hovoria, že k tomu muselo prísť. Nemuselo, ale myslím, že už je škoda rečí.

Izraelsko-český publicista Viktor Fischl sa svojho času vyjadril, že československá spoločnosť sa na vlastnú škodu nedostatočne vyrovnala s minulosťou. Ako to vnímaš? A ako to vnímaš so zreteľom na vývoj na Slovensku, kde sa ani mierna podoba lustračného zákona nikdy nedostala do praxe a kde bývalí eštébáci a komunisti bačujú v rovnakej miere ako prv, len pod inými heslami a v spolupráci s neoľudákmi?

Neviem. Neviem, ako sa možno vyrovnať s minulosťou. Lustrácie sú dôležitá vec, ale to je skôr deratizácia ako vyrovnávanie sa z minulosťou. Nemyslím si, že tu dnes až tak veľmi bačujú eštébáci a komunisti. Fischl mal skôr na mysli, že sme sa ešte stále nevyrovnali s vlastnými dejinami. Vezmi si napríklad tie diskusie okolo Tisu. Podľa Ivana Kamenca bol tragickou postavou slovenských dejín, podľa teba bol zločinec a monsignor Tkáč ho vníma ako človeka, ktorý si bol plne vedomý svojej zodpovednosti pred Bohom a pred národom. Je to určite dôležité, deti v školách by nemali čítať Ďuricove Dejiny, a keď už, tak by ich mali čítať spolu s knihou Petra Salnera Prežili holocaust. Ale ja som čítal obe knihy a nepomohlo mi to vyrovnať sa s minulosťou. Myslím, že to platí aj o predchádzajúcom režime. Sú veci, s ktorými sa jednoducho nedá vyrovnať.

Mohol by si definovať svoj postoj k vlastnému židovstvu, čo pre Teba znamená? S čím v židovstve sa vieš dobre identifikovať a čo je ti naopak cudzie? V čom si výrazný Žid a v čom naopak laxný? Čo ťa na židovstve fascinuje a čo sa ti nepáči?

Môj postoj k môjmu židovstvu je podobný ako Freudov. Freud bol, ako sám povedal, človek odcudzený náboženstvu svojich otcov, podobne ako všetkým iným náboženstvám, nezdielal ani nacionalistické ideály sionistov. Napriek tomu sa cítil byť Židom a nikdy ho ani nenapadlo, že by sa na tom malo niečo meniť. Keby sa ma niekto opýtal, napísal, čo je na tebe ešte židovské, keď odmietaš všetky typické znaky židovstva? Odpovedal by som, hrozne veľa - moja podstata. Neviem, čo tým slovom podstata Freud myslel. Pre mňa je to istý spôsob, ako človek prežíva svoju vnútornú skúsenosť. Náboženstvo nie je dobré slovo, lepšie je latinské religio, znamená neistotu aj záväzok súčasne. Sú mi cudzie tie diskusie o možnosti alebo nemožnosti reformovať halachu, kto je Žid a kto nie, kto je celý Žid a kto len položid. Pripadá mi zvláštne, že mnohí Židia nepovažujú to, čo vytvorili takí ľudia ako Freud, Kafka, Einstein aleboLevinas, za súčasť židovskej kultúry.

Viem, že si spolupracoval s bratislavským rabínom Baruchom Myersom a že ste vo dvojici študovali a interpretovali niektoré texty, diskutovali o ich obsahu. Môžeš to komentovať? A tiež to, že v poslednom čase patríš k stálym spolutvorcom šabatového minjenu v bratislavskej synagóge.

Čítali sme spolu asi pol roka knihu Tanya. Je to taká kanonická kniha Chabadu, stará dvesto rokov. Vlastne sme prečítali iba prvú časť, Sefer šel Beinonim. Beinoni je priemerný človek, doslova človek stredu, niečo medzi darebákom a dokonalým. Tanya je sprievodca takéhoto človeka na ceste k duchovnému zdokonaľovaniu. Píše sa tam napríklad, že Boh hodnotí vážnejšie úmysly ako činy. Ľahšie sa dá odčiniť zlý skutok robený s dobrým úmyslom ako nie až taký zlý skutok, ktorý bol robený so zlým úmyslom. Keď človek číta tú knihu, uvedomí si, čo mal na mysli Nietzsche, keď napísal, že Európa vďačí Židom za štýl v morálke, za morálny pátos a vznešenosť morálnych problémov. Ale aj Šneur Zalman, autor knihy Tanya, vďačí mnohým za mnohé, Grékom za Aristotelovu fyziku a renesančnému hermetizmu za mnohé krásne analógie. Škoda, že táto výmena ídeí bola pred dvesto rokmi zmrazená. Emanuel Levinas, pravdepodobne najväčší súčasný židovský mysliteľ, je príkladom, že ešte stále má zmysel pokračovať.

Do synagógy som začal chodiť hlavne preto, lebo v Bratislave sú problémy z minjenom. Mrzelo by ma, keby z nej vyprchal život, keby začala chátrať alebo by sa zmenila na múzeum.

Ako si prežíval obdobie, keď sa z Tvojho mladšieho brata Fedora stala známa osobnosť a ako si pociťoval antisemitskú štvanicu na jeho osobu, ktorá sa skončila jeho vynúteným odchodom zo Slovenska? Prenieslo sa niečo z jeho problémov aj na Teba a Tvoju rodinu?

Tú zášť voči Fedorovi som niesol ťažko. Mal som vtedy dojem, že dejiny sa vracajú a že na tomto území sa nikdy nebude dať normálne žiť. Dnes si skôr myslím, že tí týpkovia, čo na neho pokrikovali na ulici, akosi patria ku koloritu tejto krajiny. Ale už je ich oveľa menej.

Ale skutočnosťou je, že oni tu ostali a Fedor odišiel.

Áno, ale tí ľudia, ktorí na neho pokrikovali na ulici, neboli jediný dôvod, prečo odišiel. Keď Fedor odišiel z politického života, nemal zamestnanie, žiadne prostriedky, nemohol sa voľne pohybovať po Bratislave a nikoho z jeho priateľov, ktorí vtedy ostali v politike, ani nenapadlo, že by to mohol byť aj ich problém. Fedor vtedy neemigroval, iba odišiel do Prahy, kde našiel zamestnanie a mohol voľne chodiť ulicami mesta. Jeho emigrácia začala až rozdelením Československa.

Ako vidíš perspektívu ďalšieho prežívania židovskej komunity na Slovensku? Ako sa staviaš k odchodu mladých ľudí zo Slovenska, či už do Izraela, alebo do iných krajín?

Neviem. Ešte pred dvoma rokmi som si myslel, že o takých dvadsať rokov tu po slovenských Židoch ostanú iba cintoríny a múzeá. Už si to nemyslím. Je tu Slovenská únia židovskej mládeže, mnoho zaujímavých mladých ľudí, ktorí chcú pokračovať v židovskej tradícii. Židovská komunita bude na Slovensku existovať ešte dlho, aj keď nemám predstavu v akej forme. Zo Slovenska odchádzajú nielen mladí Židia. To je v poriadku. Myslím, že mnohí z nich sa vrátia, a som si istý, že neoľutujú.

V roku 1990 si sa stal úspešným vedúcim katedry humanistiky na Matematicko-fyzikálnej fakulte Komenského univerzity. Bol si obľúbený u študetov aj spolupracovníkov. Po piatich rokoch si z tohoto miesta odišiel bez vonkajšieho tlaku a o rok neskoršie sa prihlásil do konkurzu na miesto riaditeľa Inštitútu judaistiky UK. Aké boli motívy tohoto konania?

To keby som vedel.

Ďakujem za rozhovor.