Dňa 7. septembra 2009 sa konala v Domove Ohel Dávid v Bratislave tlačová konferencia pri príležitosti Pamätného dňa holokaustu a rasového násilia, ktorý sa na Slovensku pripomína 9. septembra (v tento deň prijal Slovenský snem roku 1941 židovský kódex
). Tlačová konferencia bola venovaná problematike filmu poľské deti
. Ako sa však ukázalo, väčšina z trinástich detí zobrazených fotografiou pochádzala z územia Slovenska. Časť niekdajších detí z fotografie ešte žije a tri z nich (Marta Wise, Gabriel Neumann a Tomy Shacham), dnes občania Izraela, sa predstavili na spomenutej tlačovej besede, kde sa vyjadrili k svojim životným príhodám a odpovedali na otázky novinárov.
Zleva doprava: Tomy Shacham, Marta Wise a Gabriel Neumann.
Gabriel Neumann fotografiu prvýkrát uvidel roku 1974 v novinách. Všimol si chybný titulok pod ňou, ale reagovať sa rozhodol o mnoho rokov neskôr. Impulzom sa mu stala rastúca vlna antisemitizmu v krajinách Európskej únie koncom minulého storočia. Vyjadrenie svojich postojov a oboznámenie verejnosti so svojimi životnými osudmi vníma ako osobný príspevok k boju proti antisemitizmu. K situácii na Slovensku sa Neumann vyjadril, že ho mrzí situácia, keď Slováci nechcú vedieť o holokauste, relativizujú ho a zamlčujú a nájdu sa aj takí, ktorí spochybňujú jestvovanie deportácií
. Neumann v priebehu diskusie opravil svojho spolubesedujúceho, ktorý sa vyjadril, že jeho otec a dvaja bratia v Osvienčime zahynuli, nezahynuli, boli zavraždení
, korigoval Neumann.
Na Slovensko prišli aktéri filmu a ich rodinní príslušníci na pozvanie Dokumentačného strediska holokaustu. Dokumentárny film Deti z fotografie vysielala Slovenská televízia (STV 2) v predvečer Pamätného dňa holokaustu a obetí rasového násilia v hlavnom vysielacom čase. Po odvysielaní sa konala naživo TV diskusia o osudoch aktérov filmu.
Zlatý poklad
Krátko po spomenutej tlačovej besede v priestoroch Domova Ohel Dávid odhalil čestný predseda ÚZ ŽNO prof. Pavol Traubner pamätnú tabuľu venovanú trom osobnostiam modernej slovenskej histórie: Imrichovi Karvašovi, guvernérovi Slovenskej národnej banky, Karolovi Markovičovi, prednostovi filiálky Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici, a Ľudovítovi Gavorovi, riaditeľovi Štátnej mincovne v Kremnici, ktorí každý svojím dielom prispeli k záchrane židovského zlata a šperkov, skonfiškovaných ľudáckym režimom, znemožnili jeho vyvezenie do Švajčiarska a pričinili sa o jeho úschovu. Vďaka ich úsiliu prečkal židovský zlatý poklad
obdobie Slovenského štátu nedotknutý. Po vojne sa malá časť zlata a cenností vrátila do rúk pôvodných majiteľov, väčšia časť ostala v depozite Československej štátnej banky až do roku 1951, kedy bolo zlato pretavené na tehly a stalo sa súčasťou zlatých rezerv československého štátu.
Po rozdelení Československa roku 1993 sa riaditeľovi kancelárie ÚZ ŽNO Jozefovi Weissovi podarilo zdokumentovať osudy tohto pokladu. Následne požiadal ÚZ ŽNO štátne banky, respektíve vlády nástupníckych krajín o finančnú kompenzáciu. Kompenzácia bola vládami oboch nástupníckych krajín odsúhlasená a jej podstatná časť bola investovaná do rekonštrukcie budovy bývalého židovského chlapčenského sirotinca - dnes budovy Domova opatrovateľskej služby Ohel Dávid v Bratislave.