Židovská komunita1 v období existencie vojnovej Slovenskej republiky zažila podobne ako iné európske komunity genocídu v podobe holokaustu.
Početnosť tejto komunity sa pohybovala okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 19382 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo s pomocou nacistického Nemecka a fašistického Talianska - Maďarsko.
Využívajúc oslabenie Československej republiky po Mníchovskom diktáte sa k moci na Slovensku dostala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a 6. 10. 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska3.
Už v Žiline sa 6. 10. 1938 v Manifeste slovenského národa ozvalo ako z dielne Jozefa Goebbelsa: „...Vytrváme po boku národov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“4.
Autonomistický režim sa následne za niekoľko týždňov premenil za aktívnej účasti predstaviteľov HSĽS v režim jednej strany, ale aj jednej predstavy o politickom, kultúrnom, ale nakoniec aj duchovnom a náboženskom vývoji v štáte.
Na pozadí všeobecne antidemokratických zásahov sa začal prejavovať aj antisemitizmus. Už v jeseni 1938 došlo k radikálnemu zásahu proti židovskej komunite - deportáciam viac ako 7 500 Židov na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. Tieto deportácie boli bezprostrednou reakciou Jozefa Tisu a predstaviteľov HSĽS na I. Viedenskú arbitráž (2. 11. 1938), ktorou slovenská autonómna vláda utrpela svoju prvú zahraničnopolitickú porážku. Tiso a jeho spolupracovníci potrebovali v tej chvíli nájsť „obetného baránka“ zodpovedného za územné straty. Tým sa stali Židia. Deportácie boli v podstate formou kolektívneho trestu. Xenofobický pocit vedúcej politickej elity HSĽS „byť obeťou“ viedol k nenávisti a priniesol už vtedy bezohľadné a neľudské „riešenie“. Židovská komunita na Slovensku vykreslená ako „neslovenská a protislovenská“ bola vtedy jedinou minoritou, ktorá nemala ochranu. Autonómna vláda postihla tých, na ktorých si trúfala.
Zmena politiky vo vzťahu k židovskej komunite na Slovensku5 je od jesene 1938 evidentná. V radoch HSĽS bol badateľný klasický predvojnový antisemitizmus, ktorý však v parlamentnej demokracii nemohol dostať charakter štátnej politiky. Prejavy antisemitizmu môžeme nájsť vo viacerých rovinách. V národnej (prípadne jazykovej) rovine chcela nacionalisticky orientovaná HSĽS vykresliť Židov ako „nenárodný“ ba „protislovenský“ element, ktorý v období Rakúsko-Uhorska pomáhal pomaďarčovať Slovákov. Túto rovinu podopieralo aj to, že Židia sa po vzniku I. ČSR nehlásili všetci k slovenskej národnosti a ako dorozumievaciu reč používali nemecký jazyk, jidiš i maďarčinu.
Významnou rovinou, ktorú HSĽS ventilovala v slovenskej politike od predvojnového obdobia bol hospodársky antisemitizmus6. Židia na Slovensku predstavovali klasickú strednú vrstvu, boli aj výrazne zastúpený ako mestské obyvateľstvo. Slováci predstavovali najmä roľnícku kultúru, preto aj na dedinách mali Židia zastúpenie v živnostiach, hostincoch a pod. Židia boli z tohto pohľadu vykresľovaní ako úžerníci a vykorisťovatelia Slovákov.
Antisemitizmus môžeme nájsť aj v rovine politickej. Židia najmä z hľadiska konzervatívnej, národnej a klerikálnej HSĽS boli predstaviteľmi liberálnej, prípadne aj ľavicovej politiky.
Popri takýchto prejavoch antisemitizmu existoval aj klasický konfesionálny antisemitizmus - v zmysle „Židia zabili Krista“. Keďže na Slovensku sa ku katolicizmu alebo iným kresťanským náboženstvám hlásila prevažná väčšina obyvateľstva, takýto typ antisemitizmu mohol mať ohlas7.
Židovská komunita na Slovensku sa takto po vzniku autonómie Slovenska veľmi rýchlo dostala do pozície občanov druhej kategórie. Pre vládnucu elitu HSĽS prestali byť Židia patnermi pre diskusiu o ich ďalšom osude. Stali sa len objektom, na ktorom režim realizoval svoje predstavy o „riešení“ židovskej otázky. Ako dôkaz tohto jednania možno uviesť, že už v januári 1939 vytvorila vláda komisiu pre riešenie židovskej otázky, pričom jej členom nebol žiadny zástupca židovskej komunity na Slovensku8.
Medzi radikálmi (V. Tuka, A. Mach) a umiernenými (prezident J. Tiso) v radoch HSĽS v ich antisemitizme bol rozdiel najmä z hľadiska rýchlosti vyraďovanie židovskej komunity z občianskeho, politického, kultúrneho života v štáte. Umiernení chceli použiť pri „riešení“ židovskej otázky princíp „nummerus clausus“ - teda obmedziť ich vplyv a postavenie na 4% (toto číslo predstavovalo približne ich početnosť vo vzťahu k majoritnej komunite)9. Radikáli chceli vyradiť židovskú komunitu na Slovensku za každú cenu nehľadiac na ekonomické či profesionálne straty10.
V marci 1939 vznikol slovenský štát ako dôsledok nacistickej expanzionistickej politiky v strednej Európe. „Riešenie“ židovskej otázky sa stalo jednou z najdôležitejších úloh v novom štáte.
Veľmi rýchlo došlo k prvým právnym zásahom do židovskej komunity. Už apríli 1939 na základe vládneho nariadenia 63/1939 bola prijatá prvá definícia židovského občana, ktorá síce vychádzala z konfesionálneho princípu „kto je, alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru“. Ale na druhej strane mal aj časť, ktorá hovorí: „Kto je, alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania“. Týmto sa dostávame ale otázke pôvodu - teda v prenesenom zmysle v podstate rasy11. Toto nariadenie však už usmerňovalo aj počet židovských občanov v niektorých povolaniach - redaktori, advokáti. V tomto trende sa následne pokračovalo. Vláda obmedzila počet židovských lekárov, lekárnikov. Na druhej strane je relevantné, že pre realizáciu tejto právnej normy bolo použité zmocňovacie zákonodárstvo. To znamená, že väčšina právnych úprav, ktoré sa týkali židovskej komunity bola prijaté nie ako zákony, ale vládne nariadenia s mocou zákona, keď vláda bola zmocnená takého nariadenia vydávať.
Okrem „usmerňovania“ počtu v rozličných povolaniach Židia stratili svoje politické i občianske práva. Spočiatku prevládla konzervatívna línia aj v hospodárskych zásahoch proti židovskej komunite. Dochádzalo k tzv. „dobrovoľnej“ arizácii, k arizácii s menšinovým podielom „neárijského“ spolumajiteľa a pod. Na jar 1940 bol potom prijatý zákon 113/1940 - tzv. prvý arizačný zákon. Začal aj podstatný zásah do židovského pozemkového vlastníctva.
K radikálnemu obratu došlo v lete 1940. Nacistické Nemecko po víťazstve na Západe jasne určilo svojim satelitom ich miesto a medze pôsobenia. V júli 1940 J. Tiso sa stretol s A. Hitlerom v Salzburgu12, kde nacistická strana autoritatívne presadila zmeny vo vládnych i straníckych funkciách a tým posilnila postavenie radikálov na Slovensku. Slovenskí politici sa mali viac snažiť realizovať nacistické ideí v domácej politike a pevnejšie budovať totalitný režim. Nehovoriac o tom, že bližším naviazaním na Nemecko sa ešte prehĺbila ich kolaborácia. Jedným s prejavov novej situácie bolo radikálnejšie „riešenie“. Slovenský snem ústavným zákonom 210/1940 poveril vládu riešením židovského problému na jeden rok a odovzdal jej tým plné moci - včítane vydávania vládnych nariadení, ktorými „regulovala“ vláda židovskú komunitu. Tým sa znovu realizoval systém zmocňovacieho zákonodárstva - vláda len vládnymi nariadeniami - nie zákonmi mohla jeden rok zasahovať do existencie a života židovskej komunity. Keďže snem Slovenskej republiky ústavný zákon 210/1940 prerokoval a prijal a prezident ho následne podpísal - nemôžu sa zbaviť politickej zodpovednosti za to, akým spôsobom vláda jeden rok „riešila“ židovskú otázku13.
Na Slovensko popri iných nacistických poradcoch (beráteroch) prišiel D. Wisliceny14 - poradca pre židovskú otázku. Jeho filozofia „riešenia“ židovskej otázky bola jednoduchá: „...židovský majetok na Slovensku nesmie byť zašantročený, lebo musí byť jasné, že keď židom sa vezmú obchody a majetok musí sa v nejakej forme pre nich nájsť ventil. Týmto ventilom môže byť vysťahovanie založené na veľkom formáte.“15 Tým bola vymedzená cesta od arizácií a likvidácií židovských podnikov k deportáciam Židov.
Už v septembri 1940 bol vytvorený nový orgán Ústredný hospodársky úrad16 (na čele s A. Morávkom), ktorý podliehal priamo predsedovi vlády V. Tukovi, ktorý mal riešiť najmä hospodárske vyraďovanie židovskej komunity na Slovensku - arizácie a likvidácie židovských obchodov a firiem. Po prijatí vládneho nariadenia 303/1940 (tzv. druhý arizačný zákon) nastala rozsiahla pauperizácia Židov na Slovensku.
Na ministerstve vnútra bolo vytvorené tzv. židovské oddelenie (14. oddelenie), ktoré usmerňovalo protižidovské opatrenia v oblasti občianskej a verejnej. Práve toto oddelenie v roku 1942 organizovalo deportácie do vyhladzovacích táborov.
Židia sa museli stať povinne členmi Ústredne Židov, ktorá ich zastupovala, resp. im skôr oznamovala jednotlivé vládne nariadenia a predpisy jednotlivých ministerstiev, prípadne centrálnych úradov.
V rokoch 1940 - 41 nastali rozsiahle sociálne zmeny v židovskej komunite spôsobené arizáciami, likvidáciou židovských podnikov a živností, ako aj zákazom vykonávať rozličné povolania. Z približne 12.300 židovských firiem bolo arizovaných len približne 2.000. Ostatné boli likvidované. Predmetom arizácia sa stalo približne 100.000 ha pôdy a stovky židovských domov. Týmto vláda vytvorilo masu pauperizovaných Židov, o ktorých sa štát zrazu musel starať - resp. nejakým spôsobom im vytvoriť pracovné príležitosti. Spomínaná Ústredňa Židov sa pokúsila približne 10.000 z nich rekvalifikovať - túto akciu však vláda na začiatku roku 1942 zastavila.
Rozsah procesu ochudobnenia židovskej komunity si možno predstaviť aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o Fonde pre zriaďovanie a udržovanie podnikov pracovnej povinnosti Židov, ktorého tvorcom bolo ministerstvo vnútra 1. 4. 1942. Podľa tejto správy z 88.951 Židov (podľa vládneho nariadenia číslo 198/41 bolo Židov - 89.053), ktorí tvorili približne 22.000 domácností - z nich bolo zárobkovo činných 32.527 osôb (36,3%). Ďalších 4.000 Židov žilo z výťažku svojho majetku bez vykonávania akejkoľvek zárobkovej činnosti. (teda spolu 41 %). Arizáciou a likvidáciou firiem a podnikov ako aj zamietnutím pracovných povolení a inými protižidovskými opatreniami bolo vyradených: 22.267 osôb a 2.500 osôb (zo 4.000) stratilo možnosť žiť z výťažku svojho majetku. (24.767 - to znamená 71,7%). Podľa dôvodovej správy bolo približne 2/3 z nich hlavami rodín, poťažne domácností. Správa uzatvára, že v podstate 16.000 domácností (teda 72% z pôvodného počtu 22.000) rodín ostalo bez možnosti získania obživy. Pri prepočte to znamená približne 64.000 Židov17.
V roku 1941 vyhláškou ministerstva vnútra z 2. 4. 1941 boli vytvorené pracovné strediská a pracovné útvary pre práceschopných Židov, ktorí boli vyradení z hospodárskeho života na základe arizácií, likvidácií židovských podnikov prípadne aj na základe zákazu výkonu povolania. 4. 7. 1941 potom vládnym nariadením 153/1941 vláda určila podmienky pre pracovnú povinnosť Židov od 18. do 60 rokov. Židia boli nútení vykonávať práce ako im prikázal Ústredný hospodársky úrad. Na septembri 1941 existovalo 80 takýchto stredísk, v ktorých pracovalo 5440 židovských robotníkov18.
Snahy o vytvorenie ghét, či veľkých pracovných táborov19 na území Slovenska boli však v roku 1941 veľmi rýchlo opustené - na ich vytvorenie bolo treba finančné prostriedky. Prostriedky, ktoré boli Židom odobraté by museli byť použité na ich zachovanie na Slovensku - týchto prostriedkov však už nebolo - arizácie a likvidácie židovského majetku znamenali nie prevod tohto majetku do „árijských“ rúk, ale jeho rozkradnutie.
Zásahy do majetku boli len jednou stránkou vyraďovania židovskej komunity. Židia postupne stratili napr. možnosť študovať na stredných a vysokých školách. Na základných školách boli pre nich vytvorené osobitné triedy. Namiesto vojenskej služby boli pre nich vytvorené osobitné pracovné útvary. Bol regulovaný celý ich život. Nesmeli navštevovať verejné priestory (napr. parky, plavárne a pod.), museli sa odsťahovať z určitých častí mesta (nesmeli bývať na uliciach či námestiach pomenovaných po A. Hlinkovi či A. Hitlerovi). Bola pre nich zavedená ranná i večerná policajná hodina, dokonca vymedzený čas kedy mohli nakupovať. Nesmeli vlastniť mnohé veci každodennej potreby - od rádioprijímačov cez fotoaparáty a automobily až po rybárske prúty a i. Od septembra 1941 museli všetci Židia od 6 rokov nosiť označenie - šesťcipú žltú hviezdu.
Z hľadiska právneho treba podotknúť, že vláda využívajúc svoje právomoci, ktoré jej umožňoval ústavný zákon 210/1940 prijala v septembri 1941 vládne nariadenie 198/1941 - tzv. Židovský kódex - rozsiahlu právnu normu, ktorá vychádzala z rasových princípov a regulovala celý život židovskej komunity na Slovensku.
Rozsiahly proces diskriminácie židovskej komunity pritom prebiehal v ovzduší hysterickej antisemitskej propagandy v tlači i rozhlase. Dochádzalo aj k brutálnym fyzickým útokom, zneucťovaniu synagóg i židovských cintorínov. Organizátorom i realizátorom väčšiny týchto akcií bola Hlinkova garda a Freiwillige Schutzstaffel (paramilitantné jednotky Deutsche Partei) ako aj lumpenproletárske živly.
Deportácie Židov v roku 1942 boli vyvrcholením politiky antisemitizmu slovenských politických orgánov - vlády, ale aj snemu a Štátnej rady (v neposlednom rade aj prezidenta). Boli logickým dôsledkom predchádzajúceho jednania zo židovskou komunitou - jej pauperizáciou. Chudobným Židov sa štát potreboval zbaviť.
Židia na Slovensku sa tak veľmi rýchlo stali objektom nacistického „konečného riešenia“. Slovenská strana prijala nemeckú ponuku, aby vyviezla Židov zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Už 2. 12. 1941 podpísal Tuka v Bratislave s vyslancom nacistického Nemecka H. E. Ludinom dohodu o deportovaní Židov - slovenských štátnych príslušníkov, ktorí sa nachádzali na území Ríše spolu s nemeckými Židmi20. Tuka sa už vtedy zaviazal, že slovenská strana za každého deportovaného zaplatí 500,- RM. Nemecká strana ani nepredpokladala, žeby sa na Slovenskej strane vyskytli nejaké problémy21.
S otázkou deportácií vystúpili predseda vlády V. Tuku a minister vnútra A. Mach na zasadnutí slovenskej vlády 3. 3. 194222. Následne Tuka v Štátnej rade 6. 3. 1942 kde o deportáciach povedal: „...Otázka Židov má byť vyriešená postupne vysťahovaním a to do oblasti Ukrajiny. Už nám aj označili, kde majú byť umiestnení. Židia tým, že opustia územie nášho štátu prestanú byť štátnymi občanmi Slovenskej republiky. So sebou môžu vziať na 14 dní jedenia. Slovenská republika je povinná s každým Židom odovzdať 500 RM. Vysťahovacia akcia Židov začne mesiacom marcom a končí asi v mesiaci auguste 1942. Bola však z našej strany vyhradená podmienka, aby Židia, ktorí sú prekrstení boli v novom domove umiestnení vo zvláštnych osadách od ostatných Židov separovane, kde budú mať svojích duchovných a svoje kostoly.“23
Na zasadnutí vlády 24. 3. 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov24, ktorý bol zaslaný na prerokovanie Snemu Slovenskej republiky. Snem SR ústavný zákon 68/1942 o vysťahovaní Židov prerokoval až v 15. 5. 1942, pričom bol do zákona včlenený paragraf, ktorý umožňoval časti Židov z dôvodu „sociálnej potrebnosti“ - určitých zamestnaní (napr. lekár, zverolekár, lekárnik a pod.), pracovného povolenia - udelenie výnimky25, ktorú mohol udeliť prezident republiky (deportovaní neboli ani rodinní príslušníci týchto Židov). Od marca 1942 do októbra 194226 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 62827 osôb (2/3 židovského obyvateľstva). Až na niekoľko stoviek z týchto väčšina zahynula.
Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kg presne určeného hnuteľného majetku. Slovenská vláda za každého ako „osídľovací“ príspevok zaplatila nacistickému nemecku 500,- RM (približne 5.000,- Sk vo vtedajšej mene). Ústavný zákon legalizoval deportácie.
V rámci 5. spoločného rokovania nemeckého a slovenského vládneho výboru z 10. - 30. 9. 1942 bol prijatý protokol, v ktorom v bode 31 je pojednané aj o deportáciach Židov, resp. o majetkových problémoch28.
Slovenská vláda platila za deportácie prostredníctvom clearingového účtu (Warenkonto). Dokumenty ukazujú, že to bolo najmenej 200 milionov Sk (teda 20 milionov RM)29.
V auguste 1942 pred odchodom posledných troch transportov zo Slovenska vystúpil k problematike Židov na dožinkovej slávnosti v Holíči aj prezident J. Tiso: „Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zabaviť svojho večného nepriateľa, Židia? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boly popísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za 100 rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38% národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa maly 62%, vtedy 5% Židov malo 38% národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili v čas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, shoď, zbav sa svojho škodcu!“30
Stanovisko radikálov a konzervatívcov sa týmto dostalo skoro na rovnakú platformu. Deportácie boli jednoznačne zločinom proti ľudskosti, porušením domácich i medzinárodných právnych noriem. Zabrániť sa im snažili niektorí predstavitelia Ústredne Židov31 aj pomocou podplácania (napr. nemeckého berátera D. Wislicenyho). Ak však analyzujeme zbytok židovskej komunity, ktorý ostal na Slovensku musíme povedať, že vláda sa zbavila pauperizovaných Židov a tí, ktorí tu ostali boli profesne potrební, prípadne pracovali v židovských pracovných táboroch a strediskách (približne 4.000), kde predstavovali ekonomický prínos32.
Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20.000 Židov. Pred deportáciami utieklo do susedného Maďarska 6.-8.000 židovských spoluobčanov a približne 2.000 sa ukrývalo na území Slovenska. Mnohí z nich boli potom v roku 1944 deportovaní z územia Maďarska do vykynožovacích koncentračných táborov. Prípadne znovu v roku 1944 utekali nazad na Slovensko.
Na jeseň 1944 - po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP - došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku. Neboli rešpektované žiadne predchádzajúce výnimky. Zo Slovenska bolo v tejto druhej etape 1944-45 deportovaných 13.50033 Židov, pričom asi 1000 židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska. Približne 10.000 židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva34.
Tisk
