Rodina Zuckerkandlova
Židovská náboženská obec v Kežmarku vznikla v roku 1852 - mala len 19 členov a na jej čele stál obchodník S.W.Róth. Obec sa rýchlo rozrastala a r. 1874 prichádza prvý rabín - Abrahám Grünburg z Miškovca. Za jeho pôsobenia vznikla r. 1877 škola, v r. 1881 - 1882 sa postavila synagóga, potom rituálne kúpele - mikve a cintorín. V rámci židovskej obce pracovalo viacero spolkov: Židovský pohrebný spolok (Chewra Kadischah) vznikol r. 1873 - staral sa o chorých a umierajúcich, o pohreby i o pozostalé rodiny. Ďalším spolkom bol Spolok na podporu chorých (Bikur Cholin), ktorého členmi boli všetci veriaci. Ženský dobročinný spolok vznikol r. 1874. Na štúdium Starého zákona a podporu chudobných žiakov slúžil od r. 1898 Talmud - Tóra spolok (Sasz-Chewra). V r. 1899 vznikol veľmi aktívny mládežnícky spolok. Od r. 1921 existoval ďalší dobročinný spolok (Poel cedek), ktorý pomáhal chudobným remeselníkom. Židia počas I. ČSR požívali v Kežmarku veľkú vážnosť, napr. v obecných voľbách roku 1923 skončila Židovská strana na 3. mieste a r. 1927 na 4. mieste. Viacerí zo Židov boli v mestskej rade i zastupiteľstve. Obchod v meste bol prevažne v ich rukách.
Koniec priateľskému spolunažívaniu, ktoré dovtedy nepoznalo žiadne problémy, ba dokonca v histórii mesta nezaznamenávame
žiadne násilie na Židoch alebo dokonca pogromy, urobil fašizmus a II. svetová vojna. Hoci v okolitých štátoch - hlavne
Nemecku - bola už dlhšie na programe židovská otázka
, u nás sa otvorila až po rozbití Československej republiky.
Kým spišskí nemeckí starousadlíci boli verní svojej konzervatívnej Zipser Deutsche Partei a rasovú nenávisť prakticky
nepoznali, novousadlíci - hlavne inteligencia zo Sudet, členovia opozičnej Karpaten Deutsche Partei - sa už orientovala
v trende svojich veľkonemeckých
vzorov. Veľmi im boli nápomocní Slováci, združení v Hlinkovej slovenskej ľudovej
strane (HSĽS) a Hlinkovej garde (HG). Ich vzorom bol zrejme poslanec Karol Sidor, ktorý už r. 1936 žiadal, aby sa Slovensko
očistilo od Židov, lenže vtedy ešte na svoj návrh nenašiel všeobecné pochopenie. Poslední v Kežmarku žijúci Židia
spomínali, že Slováci sa k nim oveľa horšie chovali ako Nemci a čo najskôr sa snažili prebrať židovské obchody
a majetky.
Po rozbití Československej republiky na jeseň v r. 1938 boli všetci Židia vylúčení z mestského zastupiteľstva v
Kežmarku i mestskej rady (napr. MUDr. Leopold Teichner, JUDr. Mikuláš Moskovitz, riaditeľ píly Jozef Alexander). Na sabbat
5. novembra 1938 vyhnali členovia HG všetkých Židov zo synagógy v Kežmarku, no i na blízkom okolí a oznámili im,
že ich zo Spiša vyženú. Na to 30 rodín naložili do dobytčích vagónov, odviezli na hranice s Maďarskom, kde ostali
pod holým nebom dva týždne, kým si ich obe strany navzájom prehadzovali
, až napokon sa im povolil návrat domov, ale
ich domy a majetky sa už medzitým dostali do cudzích rúk. Viacerí si vtedy uvedomili, že ich jedinou záchranou bude
odchod do Palestíny, ale väčšina bola nepochopiteľne pokojná a neverila v nič zlé.
Dňa 14. marca 1939 bola vyhlásená samostatná Slovenská republika - svojím spôsobom satelit Nemeckej ríše. Hneď 18.
apríla 1939 vyšlo vládne nariadenie o vymedzení pojmu Žid
a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach;
podľa vládneho nariadenia z 24. apríla 1939 boli vylúčení Židia z verejných služieb - k 1. januáru 1940 sa museli
prepustiť všetci židovskí štátni zamestnanci, znalci, odhadcovia, tlmočníci, funkcionári verejnoprávnych inštitúcií.
Iné vládne nariadenie z 26. júna 1939 hovorilo o vylúčení Židov z práv na verejné lekárne a o usmernení počtu
židovských zamestnancov v lekárňach.
Hneď po vzniku nového štátu sa konal v Kežmarku míting HG, ktorá sa dala do rozbíjania výkladov a okien Židov, podobne to bolo aj na okolí - v Ľubici, Huncovciach, Spišskej Belej atď. V meste začali pogromy na židovské obchody. Dňa 1. apríla 1939 výtržníci rozbili okná na dome rabína Grünburga mladšieho na Hradnej ulici č. 31 a pomaľovali fasádu slovenskými hanlivými nápismi a kresbami. Dňa 17.septembra 1939 fašistická mládež násilne fotila Židov, opäť napadla dom rabína Grünburga i viaceré židovské obydlia. Policajná hliadka dvoch výtržníkov zatkla, ale onedlho boli prepustení. Za obeť pogromom padol r. 1941 aj interiér veľkej židovskej synagógy, ktorý bol zdemolovaný a Židia museli používať menšiu budovu, ktorá podľa vládnych nariadení nesmela mať žiadne označenie.
Dom rabína Grünburga
Jedným z prvých protižidovských aktov v Kežmarku bolo dňa 31. marca 1939 prepustenie MUDr. Ernesta Teichnera zo služieb železničného lekára. Dňa 29. decembra 1939 bola odobratá lekáreň PhMr. Júliusovi Kornhauserovi - prevzal ju PhMr. Pavol Neupaver zo Spišskej Belej. V tom istom mesiaci sa zinscenoval proces proti kežmarskému lekárovi MUDr. Deziderovi Kornhauserovi, o ktorom píše miestny týždenník Karpathen-Post, r. 60, č. 49, 1939:
Tieto dni (november, resp. december 1939) vyniesol krajský súd v Levoči rozsudok proti kežmarskému lekárovi MUDr. Deziderovi
Kornhauserovi kvôli odopretiu lekárskej pomoci a odsúdil ho na zaplatenie pokuty 500 Ks alebo 21 dní väzenia. Súdu predchádzala
táto udalosť: 60-ročný bača Ján Kijaz z Vygoda (?) ochorel ešte r. 1938 a vyhľadal v Belej MUDr. Ernesta Herza, ktorý
ho po revíznom vyšetrení poslal k revíznemu doktorovi nemocenskej poisťovne dr. Kornhauserovi, aby ho vzal do kežmarskej
nemocnice a tam ho hospitalizoval. Ten diagnózu dr. Herza neuznal. Stav chorého sa zhoršoval zo dňa na deň. Znova šiel
za dr. Kornhauserom, ale ten ho odbil so slovami: liečte si svoju starú chorobu doma! Po niekoľkých dňoch sa stav Kijaza
tak zhoršil, že ho auto ihneď muselo previezť do nemocnice, kde po niekoľkých dňoch následkom zanedbanej choroby zomrel.
Súdny lekár konštatoval, že Kijaz mohol ostať žiť, keby bol býval ihneď prijatý do nemocnice. Prokurátor viedol
žalobu proti Kornhauserovi na základe § 291 (smrť zapríčinená nedbanlivosťou.) Obžalovaný bol pre zanedbanie lekárskej
pomoci odsúdený na 500 Ks. Prokurátor nebol spokojný s rozsudkom, preto sa prípad má obnoviť na vyššej inštancii.
Pokračovanie prípadu však nie je známe. Dr. Kornhauser sa napokon nevyhol deportáciám a zahynul pravdepodobne v Ravensbrücku.
Dňa 5. augusta 1940 sa odňalo povolenie vykonávať advokátsku prax JUDr. Eduardovi Glücksmannovi. Napokon ani jeden kežmarský Žid nesmel vykonávať advokátsku prax. Podobne sa zakázala činnosť aj 15 kežmarským židovským lekárom. R. 1940 dostal výnimku zubár Eugen Goldman a Ernest Lichtig. V r. 1942 sa zvýšil počet výnimiek na 6 lekárov, avšak tí museli Kežmarok opustiť (Leopold Teichner, Ernest Herz atď.) Ešte podľa vyhlášky Ministerstva vnútra z 22. apríla 1941 všetci židovskí lekári, ponechaní v praxi, museli mať na dverách drevené tabuľky 20 x 30 cm žltej farby s čiernymi písmenami. V prvom rade bol 5 cm vysoký nápis ŽID a slovo bolo medzi dvoma židovskými hviezdami. V ostatných riadkoch bolo meno lekára, druh praxe a ordinačné hodiny - všetko bolo vysoké len 2 cm. Recepty museli byť žltej farby s podobným označením.
Prvou a hlavnou úlohou nového štátu bolo úplne vyradiť Židov z politického, hospodárskeho, sociálneho a spoločenského života, zakázať im verejnú službu, zbaviť ich hnuteľného a hlavne nehnuteľného majetku - domov, obchodov, fabrík, polí, lesov atď. Na základe arizačného zákona, ktorý bol uvedený do života 1. júna 1940, urobil sa súpis židovského majetku pod vedením ministerstva hospodárstva prostredníctvom župného úradu a členov HSĽS. Vláda zriadila od 26. septembra 1940 Židovskú centrálu pre Slovensko v Bratislave - tá jediná mohla zastupovať záujmy židov. Všetky iné židovské organizácie boli zrušené a ich majetok prešiel na centrálu. Tá podlieha len kontrole centrálnych hospodárskych úradov. V Kežmarku sa zarizovalo vyše 150 židovských podnikov, správy o posledných arizáciách sú z r. 1942. Napriek všetkému je prekvapujúce, že napr. v bulletine, vydanom k I. lyžiarskym majstrovstvám Slovenskej republiky v dňoch 23. - 24. marca 1940, inzeroval židovský veľkoobchodník J. Hartman a synovia - módny dom v Kežmarku a Poprade, Ignác Dickmann - autosúčiastky, Bernát Altmanna syn - koberce, Z. Perlroth - juvelír a M.A.Roth and Graus - vinársky obchod. (Alebo na vydanie bulletinu boli potrebné židovské peniaze?)
Proti Židom nasledovali opatrenia aj v rámci školstva. Podľa nariadenia vláda Slovenskej republiky na školský rok 1940/1941
boli Židia vylúčení zo všetkých slovenských škôl a učiteľských ústavov okrem ľudových škôl. (Kežmarské
nemecké gymnázium - po stáročia známe svojou národnostnou a náboženskou toleranciou - sa poponáhľalo
a Židov vylúčilo
už v septembri 1939. Fašizmus na gymnáziu šírili profesori, prichádzajúci zo Sudet a postupne touto ideológiou
nakazili
aj svojich pomerne tolerantných kolegov a samozrejme študentov.) Židia alebo ľudia židovského vierovyznania a iné korporácie
nesmeli zakladať žiadne školy a učiteľské ústavy okrem ľudových škôl a zakázalo sa im na týchto školách privátne
vzdelávanie. Židia v školopovinnom veku mohli chodiť výhradne do osobitných škôl alebo tried, ktoré na tento účel
určilo ministerstvo školstva a ktoré vznikli pri židovských náboženských obciach. V r. 1939 - 1942 mali Židia v Kežmarku
trojtriednu židovskú ľudovú školu, správkyňou bola O. Haberfeldová, učiteľom Markus Katz, náboženstvo učil Gassner
(tiež bol deportovaný a zahynul). Škola bola za nemeckým gymnáziom - hneď za jeho plotom bol vchod (v dome rodiny Bergsmann)
a neraz sa stalo, že študenti nemeckého gymnázia počas svojich prestávok prepadli židovské deti. V r. 1943 sa vyučovanie
obmedzilo len na základné trivium (čítanie, písanie a rátanie) a pokračovalo pravdepodobne do leta 1944.
Dňa 14. decembra 1940 vyšla vyhláška Ústredného hospodárskeho úradu o zákaze bývať Židom a miešancom na námestiach, ktoré sú pomenované po Andrejovi Hlinkovi a Adolfovi Hitlerovi - týkalo sa to všetkých miest a obcí Slovenska. Kežmarok dal príkaz 8. marca 1941 - išlo o 120 bytov. Ale 25. marca 1942 bola táto nezmyselná akcia zastavená.
Všetko, čo sa dalo, sa využilo v Kežmarku proti Židom, o čom svedčí dobový Karpathen-Post z r. 1940:
Policajný súd na základe vyšetrovania odsúdil obchodníka s topánkami Maxa Maibauma na pokutu 5000 Ks a na stratu živnostenského oprávnenia. Maibaum precenil ženské topánky o 60%, preto 47 párov topánok mu bolo zhabaných. Obchodník s nábytkom Max Rosenzweig bol pre predraženie pochrómovaných postelí odsúdený na pokutu 3 000 Ks a prepadol mu živnostenský list. (R. 61, č. 21, 1940.) Pochopiteľne, aj bez týchto zásahov by boli židovskí majitelia obchodov o svoje živnostenské listy prišli a je veľmi nepravdepodobné, že by v tejto dobe predražovali svoj tovar.
V Kežmarku polícia zistila, že v niektorých kežmarských obchodoch už dlhší čas predávajú aj v nedeľu čerstvé pečivo, hoci nedeľňajšie pečenie je zakázané. Zistilo sa, že pečivo piekol Žid Emanuel Goldschein. Bolo na neho podané trestné oznámenie. (R. 61, č. 42, 1940.) Po množstve čiastkových zákonov schválil slovenský parlament podľa vzoru norimberských zákonov tzv. Židovský kódex - Nariadenia zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, vydané Vládou Slovenskej republiky podľa §1 zákona č. 210/1940 Sl. Mal 270 paragrafov. Podľa §§ 255 a 256 mohli Židia dostať spod ustanovení kódexu čiastočnú alebo úplnú výnimku, ktorú udelil prezident republiky. Kódex pozostával z troch častí:
1. časť - obmedzenie spoločenských, občianskych, náboženských a osobných práv židovského obyvateľstva - napr. označenie Židov - nosenie židovskej hviezdy Židmi od 6 rokov, zákaz miešaných manželstiev, vylúčenie z volebného práva a verejnoprávnych funkcií, nespôsobilosť k verejnému notárstvu, advokácii, civilnému inžinierstvu, k výkonu lekárskej a zverolekárskej praxe, nespôsobilosť k výkonu na lekárnickú prax a k právam na lekárne; zavedenie pracovnej povinnosti vo veku od 16 - do 60 rokov, zákaz spolkového a zhromažďovacieho práva ako aj tlačovej slobody (Židia nesmeli mať žiadne časopisy - časopis však môže vydávať Ústredňa Židov, avšak nežidia ho nesmeli čítať.) Náboženské úkony sa mohli robiť len v budovách, ktoré nevyzerali ako synagógy - tie bolo treba upraviť tak, aby vyzerali ako iné budovy, vydal sa zákaz na rituálne porážky, obmedzilo vzdelávanie. Židia nesmeli mať zbrane, rádiá, nesmeli riadiť motorové vozidlá, loviť ryby, obmedzilo sa im cestovanie. Nesmeli mať obrazy, resp. sochy významných národných a štátnych dejateľov, ani štátne znaky a zástavy, nesmeli vlastniť fotoaparáty, ďalekohľady a gramofónové platne s národnými piesňam. Kedykoľvek mohli byť vypovedaní z bytu. (V Kežmarku sa napr. zhabalo 101 rádií, 15 písacích strojov, 20 fotoaparátov a ďalekohľadov atď.)
2. časť - majetkoprávne postavenie Židov v zmysle pozbavenia všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku - obmedzenie v nadobúdaní vecných práv a živnostenských oprávnení: Židia a združenia nemôžu nadobúdať vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, nesmú zakladať, získavať a preberať priemyselné, obchodné alebo živnostenské podniky) obmedzenie voľnosti nakladať s majetkom - na všetky úkony treba povolenie Ústredného hospodárskeho úradu.
3. časť - prevod židovského majetku do árijských rúk (arizácia) - podniky sa museli označiť ako Židovský podnik
alebo Podnik pod dočasnou správou
. Všetok nehnuteľný majetok sa stáva vlastníctvom Slovenského štátu. Ústredný
hospodársky úrad môže uvaliť dočasnú správu na domový majetok Židov a židovských združení - dočasným správcom
môže byť slovenský občan - nežid.
Vyhláška Ministerstva vnútra z 18. septembra 1941 upresnila označenie Židov - na ľavej strane pŕs obleku musia mať našitú židovskú hviezdu z látky, žltú o priemere 6cm s belasým lemovaním 0,5 cm - musia ju nosiť všetci od 6 rokov okrem tých, ktorí dostali výnimku alebo keď boli pokrstení pred 10. septembrom 1941.
Na nosenie hviezdy promptne zareagoval aj Karpathen-Post (r. 62, č. 39, 1941), hoci článok pripomína skôr frašku:
Nariadenie vstúpilo do platnosti 22. 9. 1941. Hoci v Kežmarku žije asi 1500 Židov (čo bol hádam prehnaný počet), nebolo vidieť v ten deň ani ďalšie dni ani jedného Žida s hviezdou. Hoci letáková propaganda bola dobrá, stalo sa tak pravdepodobne preto, lebo nariadenie z 18. septembra podľa zaužívanej úradnej cesty sa dostalo k prevádzkovým úradom až 24.septembra...
Dňa 5.októbra 1941 urobili kežmarskí žandári v dome židovskej náboženskej obce prekvapujúcu domovú prehliadku a
zistili, že šachter (zabíjač zvierat a hydiny po spôsobe kóšer) Salamon Herskowitz napriek zákazu kóšeroval
pre
Židov husi a sliepky. V ten deň tam nechali šachtovať
10 husí a 5 sliepok Regina Spiegel, Sidonia Friedmann, Moritz Goldmann,
Helena Grossmann, Sali Goldstein, Max Kohn, Lazar Seinwell, Dorota Künstlinger, Július Grossberg a Leopold Rotter. Žandári
zatkli šachtera, vzali mu kóšerový nôž a zhabali hydinu. Prípad poukazuje jednomyseľne na to, kto ešte aj teraz je
najlepším kupcom hydiny a kto môže za ňu v tomto období zaplatiť také vysoké ceny. Keď cez taký jednoduchý deň
bolo toľko zabitej hydiny, ako môže kvitnúť obchod počas židovských sviatkov v septembri a októbri! Vtedy bolo na
kežmarskom týždennom trhu sotva vidieť 1 hus alebo kuru, až na posledných dvoch týždenných trhoch bola ponuka lepšia.
Skutočne milostivú cenu 100 korún za jednu hus môžu platiť len chudobní Židia, obyčajní smrteľníci si to nemôžu
dovoliť. Tým menej, keď nemajú po ruke čierny obchod s krmom pre husi! Aj tento prípad poukazuje na to, že poväčšine
obchod s hydinou patrí ešte Židom...
(Karpathen-Post, r. 62, č. 4, 1941.)
Na druhej strane mnohí Slováci i vo vysokých funkciách Židom pomáhali. Bol nám aj vládny komisár Kežmarku, člen
HSĽS Martin Longa, ktorého si tiež vzal na mušku Karpathen-Post. Najprv vydal Longa 14. novembra 1939 obecné svedectvo
pre Lazara Gerhardta, obyvateľa Tarnowa, aby sa so svojou rodinou a kožušníckou dielňou mohol presťahovať do Kežmarku,
pretože tu mu žila nemocná matka, odkázaná na podporu syna. R. 1941 pomohol zadĺženému Židovi Hermanovi Bergmanovi
tým, že si u neho pre mesto objednal väčšie množstvo agendových denníkov. Je možné i to, že Longa spolu so Scholtzom
pomohol ďalšiemu Židovi Izidorovi Harmannovi tým, že mu spoločne arizovali obchod s textilom, aby ho rodine po vojne
vrátili. Karpathen-Post , r. 62, č. 4, 1941 sa právom
pýtal: Ako dlho budú trpieť vyššie úrady činnosť Longu?
Pre
zaujímavosť text článku uvádzame:
* * *
Ako Longa hospodársky život nášho mestaodžiduje
Kráľ cukríkov - pozbavený trónu - funguje ako dodávateľ tlačív. Ako dlho budú trpieť vyššie úrady činnosť Longu?
V rokoch pred I. svetovou vojnou založil Žid so starozmluvnou patriarchálnou bradou a rovnako starozmluvným menom Gottehrer na dobrom mieste nášho hlavného námestia obchod s cukrovinkami. Zásluhou jeho i dcéry obchod prekvital. Po vojne to šlo lepšie a keď prišiel zať Armin Bergmann, obchod sa ešte lepšie vyvinul. Majiteľ dával aj provízie.
Tak to šlo pár rokov. Keď domáci pán - majiteľ domu pomýšľal na prestavbu domu, navrhol Bergmannovi náhradné priestory. Bergmann odoprel, kúpil so ženou Badányiho dom (ide o druhý dom Badányich - dnes Hlavné námestie 48, kde už r. 1921 sa uvádza Bergmann ako jeho majiteľ) a dal ho prestavať. Odborníci sa na začiatku prestavby domnievali, že budú tam veľmi vydarené obchodné priestory. Raz stáli starí obyvatelia Kežmarku pri novostavbe a pozerali na robotníkov. Jeden sa pýtal: koľko stojí prestavba? Odpoveď znela: asi 200 000 korún. Kto to zaplatí? Veritelia, odpovedal z prítomných jeden posmešník.
Napriek tomu sa prestavba dokončila - vznikol pompézny predajný lokál s pekným výkladom, v ktorom boli všelijaké sladkosti. Nad všetkým stálo v zlatých písmenách doďaleka viditeľné slovo Zuckerkönig (kráľ cukríkov). To dosiahol Bergman za niekoľko rokov vďaka priženeniu do bohabojnej rodiny Gottehrer.
Mišpoche (židovská rodina) Bergmann mala vo svojom novom paláci štvorizbový byt. No pre mamu Bergmann a jej tri deti
to bolo málo, už im nestačila obyčajná Schicke
(opatrovkyňa), ale potrebovali Nurse
(vychovávateľku) a miesta bolo
málo aj pre 18 vankúšov na kanapu.
Nádhera netrvala dlho. Kráľovský titul bol vo výklade krátko, pretože prišiel finančný krach, čo bolo pochopiteľné. Bergman vedel len dlhy robiť, prestavbu uskutočnil z požičaných peňazí, pričom ostali dlžoby 250 000 a k tomu 90 000 korún ako stavebné dlhy.
Veritelia nepoznali žiaden špás a miesto 45 % (úrok?) musel kráľ zhodený z trónu zaplatiť viac. Vrhol sa na ďalší
artikel. Založil papiernictvo a školské potreby a robil ceny, aké v kruhoch odborníkov vzbudzovali údiv. Ale ani to
netrvalo dlho. V r. 1933 bol obchod zrušený. Ostali len dlhy, ktoré boli menej sladké
a k bezohľadným
veriteľom patrili
mestský úrad, peňažné ústavy a daňový úrad.
Bergmann sa stal obchodným zástupcom a začal robiť so všelijakým artiklom. Ale dlhy ostávali a vymáhali ich mesto a daňový úrad.
Tieto dlhy bolo ťažko vyplatiť. No objavila sa záchrana v podobe mestského komisára Kežmarku Martina Longu, ktorý
bol predtým fešný 48-ročný agrárnik a krátko pred voľbami r. 1935 prešiel k Hlinkovej strane. Od decembra 1939 viedol
obchodné záležitosti nášho mesta a šťastne prešiel aj druhou sociálnou periódou slovenskej revolúcie. Taký všestranný
muž ako Longa vedel všetkým pomôcť, aj trónu zbavenému cukríkovému kráľovi, hospodársky vynikajúcemu dôležitému
Židovi. Longa mu dal návrh na kúpu 49 ks agendových protokolov v hodnote 2 700 slovenských korún a tie aj Bergmann zaobstaral
a poslal. Objednané množstvo kryje asi 1/4 ročnú spotrebu mesta. To protirečí výslovne aj uzneseniam Slovenskej vlády
141/1940, kde sa vyslovene zdôrazňuje, že Židia musia byť vylúčení z hospodárskeho života Slovenska.
Prípad je školským príkladom na to, ako je možné židovskú otázku riešiť
. Židovi, ktorý počas svojich obchodov
poškodil nejedného kresťana nášho mesta, pomáha sám vládny komisár mesta Kežmarku Martin Longa zaplatiť jeho dlžoby
tým, že mu dáva ponuku na tovar v pozoruhodnej výške!
Taký postup by bol odôvodnený vtedy, keby sa mesto najprv bolo pokúsilo u Bergmanna vymôcť jeho dlžoby, ktoré mal. Exekučný základ bol poruke v nájomných daniach od jeho nájomníkov. Musí sa zistiť vo verejnom záujme, či vôbec bol podniknutý pokus vymôcť pôžičky touto cestou. To je tým potrebnejšie, aby obec mohla súdne vyžiadať od Bergmanna dlhy, ktoré okrem jeho vlastných dlžôb predstavovali zrejme aj dlžoby za nájom od jeho nájomníkov. Ale Longa ostáva aj teraz vo svojich praktikách. On cestoval na kolaudáciu kostolnej veže vo Forbergu (Stráňach pod Tatrami) v aute židovského taxikára menom Fon a tak si to nepripustí k srdcu, aby poškodil aj detronizovanému cukríkovému kráľovi, ba ešte ho nechá zarábať.
Čo je ale najkrajšie na tej veci, Bergmann je dnes ešte slobodný
agent, ktorý pritom nemá živnostenské povolenie,
pretože ho ešte r. 1933 stratil. Nemá žiadne práva dodávať tlačivá pre mesto, lebo také počínanie si vyžaduje
živnosť.
Ešte k tomu tlačivá pochádzajú od jeho švagra Gottehrera z Košíc. Ten má tam sklad tlačív, ktoré po úprave hraníc r. 1938 (Košice pripadli Maďarsku) stratili svoju platnosť a tak sa presunuli na Slovensko. Bergmann vzal zbytky tlačív a využil z nich, čo sa dalo.
Kto zviazal tých 49 zväzkov, by sa malo dať vedieť, aby sa mohlo zistiť, kto okrem tých dvoch Židov z Longovej milosti prišiel k zárobku.
Hádam sa zaujímajú ešte predstavené nadriadené Longove úrady o prípad, lebo tu ide o otvorené hrubé porušenie živnostenského zákona, keď práce a dodávky pre mesto boli dané jednému židovskému agentovi bez živnostenského listu. Práve tak ťažko sa prehrešil Longa proti vládnemu nariadeniu, ktoré sa týka vylúčenia Židov z hospodárskeho života. Možno nájdu teraz nadriadené orgány konečne aj dôvod, čo už dávno bolo aktuálne, aby Longu z jeho miesta dali pomaly preč...
* * *
Longa bol napokon odstavený, vládnym komisárom sa stal Slovák Ondrej Pitoňák, po proteste Nemcov Mathias Nitsch, učiteľ a školský inšpektor.
Po prvý raz za vysídlenie Židov zo Slovenska sa vyslovil v roku 1936 poslanec parlamentu za HSĽS Karol Sidor. Vo svojom parlamentnom prejave žiadal vyviesť Židov do Birobidžanu (v tom čase utvorenej autonómnej oblasti v ZSSR pre sovietskych Židov). Tento návrh narazil na ostrý odpor poslancov iných strán. No po vzniku vojnového Slovenského štátu jeho vláda nastolila program zbaviť Židov majetku a odstrániť ich z hospodárskeho a politického života. Najlepšie by však bolo bývalo zbaviť sa Židov úplne. A riešenie sa našlo. Ešte koncom roku 1939 uzavrela slovenská vláda s nemeckou dohodu o dodaní pracovných síl do Ríše a do Protektorátu. Kým najprv medzi ľuďmi vládol entuziazmus - zarobili si, postupom času nadšenie vyprchalo. Hitler však potreboval stále viac pracovných síl. Predstavitelia slovenského Ústredného pracovného úradu navrhli, že môžu dodať 20 000 mladých židovských pracovníkov. Ríšska vláda súhlasila. Slovenská vláda na čele s premiérom Tukom, vediac, že na Slovensku bolo možné zohnať iba 17 000 mladých práceschopných Židov, rozhodli sa Nemcom ponúknuť všetkých slovenských Židov. Nemci súhlasili so slovenským návrhom za dvoch podmienok: 1. slovenská vláda pozbaví všetkých deportovaných Židov slovenského občianstva, 2. za každého deportovaného Žida zaplatí Ríši 500 ríšskych mariek.
Napriek protestom Židov i niektorých kresťanských cirkví začali deportácie. Nie však na pôvodne avizované práce,
ale na definitívne vyriešenie židovskej otázky
. Do 10. februára 1942 sa museli všetci Židia zaregistrovať. V Kežmarku
sa ich spísalo 899. Ešte ani vtedy mnohí Židia neverili v nebezpečenstvo. Viacerí však tušili, čo ich čaká a dali
sa kresťanským spôsobom pokrstiť - v tom im veľmi pomáhal kežmarský evanjelický kaplán, neskôr farár Ondrej Spišák,
ktorý pokrstil desiatky Židov vediac, že to robí iba formálne a pre ich záchranu. Práve on r. 1940 založil slovenský
evanjelický zbor v Kežmarku, dovtedy tu bol iba niekoľkotisícový nemecký zbor.
Na túto dobu spomína dnes manželka nebohého Mária Spišáková takto:
Kaplán nemal nemal žiadnu kanceláriu ani byt. Nemecký senior (Valentín Haitsch), hoci mal veľkú faru, slovenskému
kaplánovi neposkytol ubytovanie. Kaplán našiel ubytovanie v židovskej rodine na Hlavnom námestí... Krsty Židov sa konali
v domácnosti, kancelária neexistovala, kaplán mal len jednu izbu - to bola jeho obývačka i kancelária
. V kostole krsty
nemohli byť, nemecký senior bol silný fašista, nebol by to dovolil. Žiadatelia pred krstom boli poučení o kresťanskom
náboženstve. Keď kaplánovi niektorí ľudia vytýkali, prečo krstí Židov, hovoril, že ako kňaz je povinný to urobiť,
keď ho o to žiadajú. Ak to robia z vypočítavosti, to je už ich vina, on do sŕdc týchto ľudí nevidí. Spomínam si
na jeden prípad. Jeho bývalý domáci usiloval sa zachrániť. Odišiel do Liptova, tam ho odhalili a zastrelili. Dozvedeli
sme sa od hodnoverných ľudí, že pred smrťou volal: Pane, Ježiši, verím v Teba, zmiluj sa nado mnou!
Matrika narodených ev.a.v.cirkvi slov. Kežmarok 1940 - 1971
uvádza desiatky pokrstených Židov. Svedkami boli hlavne miestni
obyvatelia - teológ evanjelickej bohosloveckej fakulty Ján Bartko, Michal Jacko - železničiar a jeho manželka Zuzana
Jacková, rod. Kováčová - svokrovci farára, študentka Mária Jacková - budúca manželka farára, Júlia a Elena Jacková,
jej sestry, baník Ján Spišák - otec farára, cestmajster Michal Tomčík so ženou, Ján Pavela - taxikár s manželkou
Emíliou, rod. Šmihulovou, úradník Ján Medzihradský - ženu mal Židovku (hoci mu hrozilo, že ho odvedie Gestapo, zachránil
ho MVDr. Roman Fraštia, poslanec Slovenského snemu), stolár Pavel Čižmarovič, jeho sestra Gizela Janoušková, rodená
Čižmarovičová, reštaurátor Ľudovít Lamoš a manželka Elena, rod. Ledererová, drevoobchodník Karol Nürnberger a
jeho žena Paula, rod. Grossberg, npor. Július Buchel, riaditeľ obchodnej školy Ondrej Devečka a jeho žena dr. Elena
Devečková - Turcerová, Ing. Jozef Bethlenfalvy, obchodník Aladár Kubínyi, Edita Lux, prokurista banky Pavel Ivaška,
úradník Michal Hanovský, Gréta a Mária Ružbacká, Zuzana Grohreginová, úradník Oskár Braun a Zlata Braunová, Jozef
Poliak - rím.kat. aktuár, Alžbeta Zinnová, obchodník Árpád a Eva Mayer, stolár Daniel Pastucha, mäsiar rím.kat.
Metod Krejsa, šofér Rudolf Szabo a jeho žena Helena, obchodník Ondrej a Alžbeta Horákovci, Ján Herich, murár Ondrej
Brtáň a manželka Anna (Alžbeta?). To znamená, že krstnými rodičmi sa stali aj samotní pokrstení Židia.
1940 - 1 pokrstený Žid z celkove 14 pokrstených (písané až do časti roku 1943 pokrstený na vlastnú žiadosť
) - pochádzal
z Dolného Kubína.
1941 - 9 pokrstených Židov z celkove 26 -jedinou Kežmarčankou bola Gizela Medzihradská, rod. Ungarová (nar. 1903), vydatá za kresťana - evanjelika
1942 -130 pokrstených Židov zo 137 celkove pokrstených:
Z toho Kežmarčania: Ignác Altmann (1897), Oskár Braun (1901), Ružena Friedmann, rod. Kováčová (1915), Pavel Friedmann (1917), Fuchsovci Eugen Šalamún (1901), Štefánia (1905), Ervín (1927), Helena (1930), Edita (1932), Arpád Abrahám Glücksmann (1876) a manželka Ružena (1881), Jozef Grossberg (1895), Jozef Grossberg (1920), Leopold Grossberg 1913), Šalamún Eliáš Grossmann (1897-syn Lazara), Grünbergerovci Henrich (1901), Mária (1914), Tomáš (1941), deti Izidora Hartmanna Rella Sonnenfeld (1888), Eugen (1897), Gizela Hartmann, rod. Goldman (1905), Vojtech a Jolana Herskovits (1911, 1908), Eva Katarína Herskovits (1940), Magdaléna Herskovits (1941), Alžbeta Herz (1909), Arnošt Herz (1894) a žena Ernestína (1904), Amália Herz (1879, otec Leo), PhMr. Leo Herz (1908), Martin Katz (1911), Alžbeta Klein (1923 - dcéra Jozefa Schlossa, obchodníka s petrolejom), Františka Kleinbergerová (1864), Henrich Zoltán Kleinhändler (1911), žena Blanka (1901) a dcéra Veronika (1935), Dezider Kleinhändler (1896), deti Ivan a Hedviga Kleinhänder (1938, 1940), PhMr. Jakub Július Kornhauser (1885), syn Ondrej (1925), Jakubova žena Oľga (1896), MUDr. Dezider Kornhauser (1875), syn Pavel (1906), manželka Dezidera Malvína (1886), Leopold Matzner (1879), dr. Móric Mikuláš Moskovitz (1886), Paula Nürnberger, rod. Grossberg, (1907), Ružena Perlroth (1909), Hugo Polgár (1902), brat Mikuláš Polgár (1898), Anna Polgárová (1906), žena Huga Nella Polgárová (1903), Július Steiner (1888), Irena Steiner (1889), Rudolf Stieglitz (1901), žena Helena (1903), dcéra Valéria (1938), Belo Szántó (1901 - syn Marka), žena Marta Irma (1915), Adolf Zinn (8.6.1895 -otec maliar Bernard), Adolf Zinn (31.12.1895-syn krčmára Bernarda). Okrem toho 7 členov rodiny Braun z Huncoviec.
1943 -12 pokrstených Židov z 29:
Kežmarčania: Maximilián Goldmann (1917), Žigmund Zuckerkandel (1928), Juraj Herz (1934), Regina Kováčová, rod. Schloss (1919), Karol Szabó (1907), Juraj Alfonz Wágner (1919), žena Alica (1921). Svedkovia boli len Oskár Braun so ženou, Michal Jacko so ženou, Ján Bartko a Mária Jacková.
1944 -1 pokrstený z 12:
Vera Laura Herskovits z Levkoviec, nar. 1.3.1944, krst v nemocnici 2.3.1944, zomrela na neznámom mieste r. 1945. (Pravdepodobne bola s rodičmi deportovaná.) Svedok bol Ján Medzihradský so ženou.
Pokrstení Židia pochádzali hlavne zo Slovenska: z Bánoviec nad Bebravou, Banskej Štiavnice, Bardejova, Bratislavy, Dolných Lefantoviec, Drahoviec, Gbelov, Gelnice, Giraltoviec, Harichoviec, Holumnice, Huncoviec, Kamenice, Kežmarku, Košíc, Kysuckého Nového Mesta, Levkoviec, Levoče, Ľubice, Lučivnej, Lysej pod Makytou, Michalian, Nižného Slavkova, Petrovíc, Podolinca, Popradu, Považskej Bystrice, Reľova, Ruskova, Ružomberka, Sabinova, Spišskej Belej, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Starej Vsi, Spišského Podhradia, Topoľčian, Trnavy, Urmína pri Nitre, Veľkej Lomnice, Žakoviec. Pochádzali však aj z územia Poľska, Rakúska, Maďarska a Ukrajiny.
Žiaľ, väčšina pokrstených Židov bola napriek krstu odvlečená a zlikvidovaná v koncentračných táboroch.
Ešte dňa 19. marca 1942 mali Židia pôstny deň s prosbami, aby sa od nich zlo odvrátilo. Od marca 1942 začala deportácia Židov do koncentračných táborov. Dňa 25. marca 1942 odišiel prvý transport mladých dievčat a žien zo železničnej stanice v Poprade. Z Kežmarku odišiel prvý transport podľa kroniky miestnej železničnej stanice dňa 28. marca 1942, hoci zoznam bol spísaný o deň skôr.
Podľa zoznamu z 27. marca 1942 je spísaných a určených na transport 47 židovských žien, z toho 36 Kežmarčaniek (napr. 3 sestry Hammerschlag, po 2 ženy z rodín Friedmann, Grossberg, Farkas, Freier atď.) 1 z Huncoviec (Berta Zinn), 3 z Ľubice (Fani Grossberg, Isabella Sonnenfeld a Viera Goldmann), 1 zo Spišskej Belej (Gertruda Kleinberger), 1 zo Ždiaru (Sidonia Heller), 2 z Holumnice (Fani Mangel a Sidonia Tack), 1 zo Slovenskej Vsi (Ella Mangel) a 2 z Lendaku (Mária Weisberg a Etka Lercher). Išlo o ročníky 1907 - 1926. K zoznamu boli pridané ďalšie dodatky z 30. marca 1942 a 7. apríla 1942 - uvedené ženy však zrejme šli do ďalších transportov, ktoré odišli z kežmarskej železničnej stanice dňa 1. a 22. apríla 1942. Na základe týchto zoznamov šlo celkove o 82 žien a dievčat. Už v marci 1942 bol zhotovený tábor č. 1 v poľskom Osvienčime - práve tam šiel prvý transport kežmarských žien. Ďalší sa však dostali aj to Ravensbrücku, ba aj Terezína. Od 11. apríla začali rodinné transporty - židov sústreďovali v kežmarskom hrade, odtiaľ šli do Popradu. Do 30. augusta odviezli z Kežmarku a okolia vyše 1000 Židov. K 1. septembru 1942 ostalo 412 Židov, z toho 91 malo výnimku. Vo februári 1943 ostalo už len 208 Židov.
Hoci Osvienčim predstavoval peklo, viaceré mladé kežmarské židovské ženy a dievčatá tam prežili tri roky. Pomohla im k tomu znalosť nemčiny z ich domova, telesná odolnosť, pracovná špecializácia, schopnosť sa prispôsobiť, sebavedomie a vzájomná pomoc.
Ako uvádza Chaja Meiri-Minvervi vo svojej záverečnej práci Židia z Kežmarku a okolia v období holocaustu (Jeruzalem,
Hebrejská univerzita 1996 - práca je písaná v hebrejskom jazyku, preklad anglický, resumé nemecké a čiastočne slovenské):
...deportácie mladých mužov a žien sa konali týždenne od apríla do začiatku júna... Od veľkej deportácie, ktorá
začala 30. mája 1942, bola väčšina Židov mesta chytená. V Kežmarku ostalo sotva 50 - 60 rodín, ktoré mali prezidentskú
výnimku od prezidenta Jozefa Tisu - pracovali ďalej v hospodársky dôležitých prevádzkach. Ďalší boli schovaní v
Kežmarku a blízkom okolí. Počas mesiacov august - október odhalili príslušníci HG Židov v skrýšach a deportovali
ich. Nepatrný počet Židov, ktorí ostávali kvôli výnimke, si tiež nemohol byť istý, že nebude deportovaný... Medzi
nimi bol aj rabín Nathan Simcha Grünburg, ktorý ďalej viedol svoju malú náboženskú obec.
Karpathen-Post (r. 63, č. 23,1942) komentoval deportácie cynicky:
Vysťahovanie Židov zo Slovenska ide aj v Kežmarku trochu ťažšie. Už pred 4 týždňami odišiel väčší transport
do pracovného tábora, nasledoval ďalší odvoz okolo 100 židovských rodín s vyše 400 rodinnými príslušníkmi, a
to minulý piatok a sobotu. Zostavenie transportu dalo plné ruky práce bezpečnostnému úradu, členom FS a HG najmä keď
jeden alebo druhý Žid dostal zo svojho očakávaného odsunu vetry a ušiel. Tak mohol ujsť v pravej chvíli aj Žid Birnbaum
a doteraz ho ešte nenašli.
Jedinou možnou záchranou bol útek za hranice, predovšetkým do Maďarská, kde ešte neboli Židia tak prenasledovaní. Medzi tými, čo pomáhali Židom, bol muž menom Teofil Gula, skutočným menom Eduard Laufer, rodený Žid, ale výzorom Žida nepripomínal. V r. 1942 - 1945 pôsobil aj v Kežmarku, vstúpil dokonca do HSĽS, aby mohol beztrestne a bez podozrenia navštevovať aj židovské domy a upozorňovať Židov, čo sa bude diať. Tak zachránil údajne cez 100 Židov. A hoci ho Gestapo napokon chytilo, podarilo sa mu ujsť a prežiť.
Od septembra 1942 po august 1944 boli transporty prerušené. Žilo sa o niečo pokojnejšie - deti chodili do malej synagógy akoby do školy - učili sa počty, čítať, písať, ba aj remeslo: viazať kefy, čo napodiv nejednému zachránilo život...
Ďalšie transporty nasledovali po potlačení SNP, do ktorého sa zapojili aj Židia. Vláda zlikvidovala prakticky všetky výnimky, ktoré mali a ktoré ich doteraz chránili pred odvlečením. Podľa ústnych výpovedí boli Židia po potlačení SNP internovaní vo viacerých kežmarských domoch a hrade. Podľa slov Jozefa Müllera (dnes Jacka Millera - žije v Chile), synovca Lea Müllera, majiteľa píly v Podolinci, bol jeho strýko zastrelený na nádvorí hradu (ak by sa to dokázalo, bol by to prvý Žid, zastrelený v hrade spomedzi 20 ďalších známych i neznámych partizánov a civilov), maloletý synovec s matkou bol uväznený v severovýchodnom trakte hradu (ako zajatí partizáni), matku vojaci znásilnili. Jeden z nemeckých vojakov povedal, že všetkých do hodiny zastrelia. Iste si každý vie predstaviť duševný stav uväznených, ba chlapec Müller hľadal možnosť, ako spáchať samovraždu. Na to o dve hodiny prišiel ďalší nemecký vojak a povedal sa so smiechom, že kolega si robil len vtipy.
Ťažké obdobie potvrdzujú napr. aj spomienky pani Alice Weisfeiler, rod. Goldmann, dnes žijúcej v Izraeli:
Po povstaní v 1944 bolo najhoršie od 1. septembra - gardisti a tzv. Volksdeutsche prišli pobrať Židov. Otec a brat šli
do blízkej obce Mlynčeky zistiť možnosť úkrytu, ale na ceste stretli členov Hitlerjugend, ktorí ich spoznali a tak
sa otec Goldmann a jeho syn sa stali prvými väzňami vo veľkom
väzení (šlo zrejme o väzenie na Okresnom súde na Baštovej
ulici). Tam natlačili na 2 dni vyše 80 ľudí, veliteľ SS menom Malchior pochádzajúci zo Solingenu choval sa pomerne
ľudsky, no napriek tomu na 4 nákladné autá naložili ľudí a odviezli do Plaszówa vedľa Krakowa - tam urobili selekciu
a skoro všetkých zastrelili. Niektorých zachránila ich profesia. V Kežmarku žil hodinár Perlroth a v selekcii bol vybraný
na hodinársku prácu. Keď prišiel rad na jeho priateľa, zakričal: Erich vie viazať kefy! A tak sa Erich zachránil...
Väčšinu ale hneď rovno na kopci zastrelili a padali dole. Medzi ostatnými pravdepodobne i rabína Grünburga. Na radnici
na 1. poschodí boli dve malé väznice so železnými dverami a pričňou. Sem zavreli ďalších a odtiaľ presúvali do
veľkého
väzenia. Pribúdalo ľudí z celého okolia. Na zberný tábor tzv. Sammel-Lager
bol prerobený koncom septembra
1944 aj bývalý daňový úrad v blízkosti hradu. (Dnes Hradné námestie 36) a pravdepodobne na tie isté účely sa využíval
aj internát niekdajšieho nemeckého gymnázia (Hradné námestie 32). Bolo už pokojnejšie, chlapov hnali do práce, dávali
všetkým akú - takú stravu. Začiatkom novembra v lese chytili 10 ľudí, potom transportom išli do Prešova. Rodinu Goldmann
a ďalších vo viac vagónoch odviezli najprv do Osvienčimu, potom do Ravensbrücku. Deťom tam nechali ich šaty. Matky
chodili do práce. Otca oddelili, viac ho nevideli. Občas aj 3x v noci volali na apel - skúšali ich čísla - nie tetované
- ale našité. Tam neplynovali, len za trest popravovali. Potom sa blížil front, tak sa tábor sťahoval - začiatkom februára
1945 išli do Bergen-Belsen - bolo to peklo - väzňov nechali vyhladovať, odpojili vodu, začala epidémia - ľudia odpadávali
a žijúci si sami vyhadzovali mŕtvych. Až 15. apríla 1945 ich oslobodili Briti, vedľa boli kasárne, vyčistili ich,
prenášali tam chorých, aj zdravých.
S chorou mamou sa Alica dostala tam, no ako 12-ročnej jej matka tam umrela. Potom bola v detskom domove, keď zosilnela, vrátila sa do Kežmarku, kde stretla otca i brata. Začala chodit do školy od 1.9.45-1.9.48 a v roku 1948 sa vystahovala v ramci sionistickej mladeze do Izraela.
V kežmarskom múzeu sa zachoval kus omietky zo Sammel-Lager (Hradné námestie č. 36), kde je nápis o väznení Židov.
Nemecký ceruzou písaný text pochádza z 22. decembra 1944 a znie: Den 22.ten Dezember 1944 waren hier eingespert und hoffen
hier zu bleiben: Frau Gizela Kocsis aus Poprad, Fr. Elisabeth Zinn (Kežmarok), Fr. Elena Tyroler (Kežmarok), Fr. Helena
Zinn mit 4 kl. Kinder 8,5,4,3 Jahre alt (Kežmarok), F. Emilie Spitzer (Kežmarok), Fr. Elisabeth ...kovič (Kežmarok), Frau
Johanna Weiszmann (Dobšiná), Frau Beatrice Szaloznay aus Ladova Jaskyňa - Prag, Budapest. Gott erbarme Dich unser. zukommen
Magdalene Trinke Lille Misz Poprad 1945 I/3 Vater unser hilf.
. (Ženy sa zrejme dostali do Ravensbrücku - s istotou vieme,
že Helena Zinnová s deťmi zahynuli, pravdepodobne aj ostatné.) V tejto miestnosti po vojne sídlil Okresný stavebný
podnik a nápis opatrovala Pavla Grossberg, vydatá Nürnberger, ktorá sa stala vedúcou závodnej kuchyne. Nápis sňal
a reštauroval akademický sochár Andrej Kuc r. 1965.
Rodina Zinnova
Pavla Nürnberger spolu s manželom - obaja boli pokrstení Židia, zachránili aj chlapčeka z Poľska, ktorého do Kežmarku
doniesli Židia na úteku. Niekto z nich dal dieťa rodine Bergsmann so slovami: už sa oň postarajte
.
Napr. kežmarská rodina Kohn sa schovali pod hradom v druhom dome, kde býval majiteľ Vrana - v kuchyni vybrali zem a tam sa v podzemí schovávali. V posledných dňoch vojny sa so Židmi schovával aj jeden nemecký dôstojník - bál sa príchodu Rusov...
Podobne sa schovávala rodina Kováčová. Ako spomínal pán Leo Kováč (+ 2002), do povstania to ešte ako - tak ušlo,
kedy boli transporty, dozvedel sa za peniaze a vždy sa s manželkou skryli. Po potlačení povstania r. 1944 už neplatila
pre Židov žiadna pracovná výnimka, všetkých čakala okamžitá deportácia do koncentračného tábora a istá smrť.
Aj tí nemnohi ľudia, ktorí boli ochotní židovské rodiny schovávať, zvyšovali taxy
.
P. Leovi Kováčovi s manželkou Reginou prepustila svoj dom kežmarská rodina Loischová, hoci bola nemeckého pôvodu.
Bolo to tam, kde sa ulica Jakuba Kraya stretávala s Ľubickou cestou dnes zbúrané). Majitelia domu radšej odišli do Tatier
- keby vtrhli do bytu fašisti, mohli sa vyhovoriť na to, že židovská rodina sa tam sama bez ich povolenia a vedomia nakvartýrovala
.
V byte, v zadnej časti domu, bol p. Leo Kováč s manželkou vyše týždňa bez jedla. V zúfalej situácii sa odvážil
p. Kováč osloviť vedľa bývajúceho železničiara pána Budzáka, ktorý sa podujal obstarať Kováčovcom stravu - za
1000 korún týždenne. To ešte netušili, že o ich pobyte sa dozvedeli aj naproti domu bývajúci ľudia, ktorí to ohlásili
na gestapo. Do bytu vtrhli gestapáci, no našťastie nikoho nenašli - p. Leo Kováč sa schoval za skriňu (bola postavená
vo výklenku) a manželku uložil do manželskej postele a prikryl ju perinou a posteľ ustlal! Dvere nechali otvorené, aby
to vyzeralo tak, že už utiekli! Našťastie ich nenašli, hoci jeden z gestapákov si sadol na posteľ, p. Regina Kováčová
prežívala muky, pretože bola nachladená a nemohla kašlať..... Minúty sa zdali večnosťou a ich životy viseli na vlásku.
Keď sa vrátili pán a pani Loisch - majitelia bytu - museli Kováčovci odísť. Na príhovor kežmarského krajčíra Budzáka
( bez príbuzenského vzťahu ku here menovanému železničiarovi) poskytla Kováčovcom úkryt rodina Žihalová na Továrenskej
ulici, v dome, ktorý bol veľmi blízko nemeckých kasárni. Takto riskovali Žihalovci život svoj aj svojej rodiny. Najprv
sa Kováčovci zdržiavali v malej komore za kuchyňou, keď nebezpečie odhalenia bolo už veľmi veľké, boli nútení
isť na povalu nad stodolou - kde museli vydržať v tej najtuhšej zime prikrytí len slamou, živení suchým chlebom, o
ktorý sa museli deliť
s početnými hlodavcami. Syn rodiny Žihalových spolupracoval s gestapom a nesmel vedieť o tom,
že jeho rodičia ukrývajú židovskú rodinu. Keď sa približoval front a dňa 27. januára 1945 už Nemci odchádzali
pred približujúcou sa Červenou armádou - majiteľ Žihal ukrývaných volal dole, ale p. Leo Kováč mal zlé tušenie,
tak nešiel - a dobre urobil. Nemci ešte v ten deň urobili raziu v dome Žihalovcov.
Až po príchode prvých osloboditeľov - československých vojakov, ukrývaná rodina zišla zo svojho úkrytu dole.
Za dobré sa odpláca dobrým - p. Leo Kováč zachránil pána Budzáka, ktorého zavreli Rusi pre podozrenie zo spolupráce
s Nemcami. P. Leo Kováč išiel na ruskú komandatúru, ktorá bola v dome dr. Kalivodu na Hlavnom námestí č. 64. Komandant
však povedal: Tak dajte miesto Budzáka niekoho iného, alebo vezmeme vás.
Našťastie sa podarilo p. Kováčovi presvedčiť
komandanta o Budzákovej nevine a zachrániť ho pred odsunom do Ruska. Tragické osudy a spomienky ľudí preživších holocaust
boli zachytené osobnými pohovormi a zdokumentované na videokazetách. O túto dokumentáciu sa zaslúžil slávny americký
filmový režisér Steven Spielberg a jeho HOLOCAUST Nadácia. Medzi tými, ktorí podali svedectvo, bol aj pán Leo Kováč.
Mnohí Kežmarčania a ľudia z blízkeho okolia pomáhali pri záchrane Židov. Je však i to pravdou, že niektorí si dali za to poriadne zaplatiť - i keď aj to je fakt, že pritom riskovali svoje životy. Medailu Spravodlivý medzi národmi - teda za bezplatnú pomoc pri záchrane viacerých rodín získal napr. už nebohý kežmarský učiteľ Vladimír Antol a Žofia Lebdovičová z Mlynčekov.
Dnes už židovská náboženská obec v Kežmarku a ani na blízkom okolí neexistuje. V dnešnom Izraeli žije ešte niekoľko desiatok kežmarských emigrantov. Kežmarčania sa stretávajú každý rok v júni v cintoríne mesta Cholon vedľa Tel Avivu. Tam je pamätník s menoslovom tých Židov z Kežmarku a blízkeho okolia, ktorí boli cez II.svetovú vojnu povraždení. Pochádzajú z Kežmarku, Abrahámoviec, Bušoviec, Gelnice, Haligoviec, Hniezdneho, Holumnice, Hrabušíc, Huncoviec, Jakubian, Krompách, Levoče, Ľubice, Matiašoviec, Malého Lipníka, Plavnice, Podolinca, Popradu - Veľkej, Richvaldu, Slovenskej Vsi, Smolníka, Spišskej Belej, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Starej Vsi, Spišských Hanušoviec, Spišských Vlách, Starej Ľubovne, Strážok, Veľkej Lomnice, Veľkého Lipníka, Vrbova. Na pamätníku je aj obraz niekdajšej kežmarskej synagógy. Vo vnútri je tehla z Osvienčimu s popolom Židov.
Je zaujímavé sledovať počet židovského obyvateľstva v Kežmarku, ktoré sa hlásilo k svojmu vierovyznaniu:
Rok 1851 - 4391 obyvateľov - z toho 29 Židov
1891 - 4896 obyvateľov - z toho 664 Židov
1910 - 7367 obyvateľov - z toho 1050 Židov
1921 - 6475 obyvateľov - z toho 1279 Židov
1930 - 7228 obyvateľov - z toho 1116 Židov (najviac Židov v rámci spišských miest)
1937 - 7228 obyvateľov - z toho 702 Židov
1938 - 7360 obyvateľov - z toho 1063 Židov
1945 - 5469 obyvateľov - z toho 95 Židov
2001 - 17 500 obyvateľov - z toho 3 Židia
Informátori:
Leo Kováč, Kežmarok, SR
Dr. Jana Tesserová, Košice, SR
Saul Gassner, Rechovot, Izrael
Alica Weisfeiler, Gedera, Izrael
Jack Miller, Santiago de Chile, Chile
Mária Spišáková, Bratislava, SR
Tisk
